Horory majú dobrý rok. Tiché miesto sa stalo veľkým hitom a potešilo divákov rovnako ako kritikov. Následne na to sľubovali americkí recenzenti podobnú žánrovú lahôdku v podobe filmu, ktorý sa k nám onedlho dostane do kín.
 
Hereditary sa však stretlo pri návštevníkoch kín s rozporuplnými reakciami. Odborná verejnosť bola nadšená a fanúšikovia sklamaní až znechutení. Kde je teda pravda?
 
Na tomto mieste by mal nasledovať popis deja, ale ja to urobím trochu inak. Namiesto neho sem dám iba trailer, ktorý si môžete alebo nemusíte pustiť. Nejde z mojej strany o žiadnu lenivosť a verím tomu, že keď film uvidíte, tento môj neštandardný krok pochopíte.
 
 
Veľkým plusom celovečerného debutu Ari Astera totiž je, že dokáže prekvapovať. A tým mám na mysli zvraty, rovnako ako celkovú atmosféru. Kto teda čaká tradičnú novodobú žánrovku plnú ľakačiek, bude asi sklamaný.
 
Na tie samozrejme takisto dôjde, no podstata filmu je inde. Nechcem však spoilovať (trailery nevyzradili v podstate nič), takže budem iba tancovať okolo horúcej kaše a snáď si o výslednom diele urobíte výsledný obraz.
 
Viac než k tvorbe súčasného horového guru Jamesa Wana má Prekliate dedičstvo bližšie ku kúskom Romana Polanského. Konkrétne Rosemarinmu dieťaťu. Pomalé tempo a pitvanie psychiky postáv je tu dôležitejšie než hádanie, odkiaľ vyskočí nejaký bubák. 
 
Rozbor životných situácií hlavných hrdinov je na daný druh filmu prekvapivo dôsledný a až na malé výnimky budete mať pocit, že sledujete skôr psychologickú rodinnú drámu než moderný horor.
 
Prekliate dedičstvo je vynikajúcim hororom, ktorý sa viac spolieha na atmosféru ako bubákov v skriniach. Stane sa z neho klasika? (Recenzia)
 
Dlhé, no v každej sekunde pôsobivé scény tlačia príbeh dopredu a vy často nebude tušiť, akými cestičkami vás budú scenáristi viesť. A občas to budú nezabudnuteľné okamihy. Najmä prvý veľký zvrat a čo nasleduje po ňom sa mi nedarí dostať z hlavy ani pár týždňov po projekcii.
 
Tento postup by nemohol fungovať bez kvalitných hereckých výkonov. A tie sú na skutočne špičkovej úrovni. Najmä Toni Collette svojou snahou siaha až k najvyššej méte v podobe Oscara. V jej podaní je hlavná postava uveriteľná, cítime jej bolesť, odhodlanosť aj strach.
 
Neostáva za ňou však ani zvyšok osadenstva a všetci sa svojich náročných úloh zhostili na výbornú. Akurát veterán Gabriel Byrne mohol byť trochu výraznejší. Aj keď jeho emocionálny chlad tvorí silný kontrast s citlivými povahami zvyšku rodiny.
 
Režisér má celý svoj počin pevne v rukách a veľmi trpezlivo uťahuje slučku okolo divákovho krku. Či už pri odhaľovaní tajomstiev alebo prácou s postavami. 
 
Prekliate dedičstvo je vynikajúcim hororom, ktorý sa viac spolieha na atmosféru ako bubákov v skriniach. Stane sa z neho klasika? (Recenzia)
 
V mnohom mu pomáha aj relatívne originálna hudba, ktorú si samostatne možno nepustíte, ale dianie na plátne podfarbuje veľmi intenzívne. A mám pocit, že o Colinovi Stetsonovi budeme ešte počuť. Podobne ako o kameramoanovi Pawlovi Pogorszelskom. 
 
Je až obdivuhodné, ako takto nie príliš skúsený štáb vytvoril niečo podobne sebavedomé. Teda pokiaľ sa bavíme o prvých dvoch tretinách filmu.
 
Čím viac sa totiž dostávame k finále, začneme sa pohybovať v povedomejších žánrových mantineloch. Vrátane polopatistických vysvetlení, krvavých kúpeľov a intenzívneho strašenia. 
 
V kontraste so sofistikovanou rozohrávkou tak ide o mierny šok. Prelaďovanie medzi psychologickým a fyzickým terorom teda nefunguje úplne bezchybne a občas sa tvorcovia pohybujú na hrane smiešnosti. 
 
Prekliate dedičstvo je vynikajúcim hororom, ktorý sa viac spolieha na atmosféru ako bubákov v skriniach. Stane sa z neho klasika? (Recenzia)
 
V mojom prípade sa ju síce nepodarilo prekročiť, no v niektorých momentoch sa v sále ozval škodoradostný smiech. Príliš vyhrotené situácie a téma si totiž žiadali buď o odľahčenie alebo menej brakový prístup. 
 
Práve záverečný akt skomplikuje Prekliatemu dedičstvu cestu za štatútom budúcej nesmrteľnej klasiky. Ubližuje mu až prílišná doslovnosť a podliezanie cieľovej skupine, pre ktorú nie je primárne určený.
 
Tínedžerské publikum chtivé ľakačiek a krvi síce nebude tak zhnusené ako pri (podľa nás v redakcii) vynikajúcej Čarodejnici, ale na svoje si úplne neprídu.
 
Ak ste však otvorení originálnejším postupom a máte radi hru so žánrom a skutočne kvalitné diela, tak si Hereditary rozhodne nenechajte ujsť.
 
Prekliate dedičstvo je vynikajúcim hororom, ktorý sa viac spolieha na atmosféru ako bubákov v skriniach. Stane sa z neho klasika? (Recenzia)
 
Už dlho tu totiž nebol horor takto intenzívne pracujúci so strachom aj emóciami. Aj v úvode spomínané Tiché miesto bolo viac štylistickým cvičením, než regulérnym dramatickým dielom.
 
Prekliate dedičstvo je relatívne výnimočnou žánrovkou. Je ambiciózne a perfektne remeselne aj herecky ošetrené. Nebojí sa šokovať ani priniesť nenásilné posolstvo. Je preto trochu škoda, že tvorcovia trochu stratili v závere odvahu. Mali totiž našliapnuté nezmazateľne sa zapísať do zlatého fondu. 8,5/10
Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
22
Zdroj: A24
Foto: A24