Drew Goddard pred piatimi rokmi režijne zahviezdil Chatou v horách. Išlo o drzú, prekvapujúcu, efektnú a štýlovú poctu hororom. Od tej doby sa mu však lepila smola na päty. Jeho nasledujúce projekty boli buď zrušené (Sinister Six), alebo posunuté slávnejším tvorcom (Marťan).

 

Teraz sa mu konečne opäť podarilo dostať ku kormidlu a jeho novinka vzbudzuje nemalé očakávania. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že krach predchádzajúcich počinov v ňom vzbudil nutkanie ukázať, čo v ňom v skutočnosti je. A trošičku to prehnal. Ale pekne poporiadku.

 

Zlé časy v El Royale alebo snaha napodobniť Tarantina v zábavnom a krvavom thrilleri s nevyužitým potenciálom (Recenzia)

 

El Royale je hotel nachádzajúci sa na hranici štátov Kalifornia a Nevada. Ubytujú sa v ňom štyria cudzinci, z ktorých má každý vlastné tajomstvo. Rovnako ako samotné zariadenie. Nič nie je také ako sa zdá a nie všetci sa dožijú rána. 

 

Zlé časy v El Royale sú bezpochyby mimoriadne zaujímavým filmom. Štylisticky, naratívne aj kvalitou. Goddard má evidentne veľmi rád Quentina Tarantina. Dianie vo filme totiž najviac pripomína jeho Osem hrozných. Uzavretý priestor, dobová atmosféra, dlhé dialógové scény vrcholiace brutalitou, čierny humor a prepálená dĺžka.

 

Vizuálne mi jeho dielo najviac pripomínalo krátkometrážnu adaptáciu Roalda Dahla s názvom Man from South zo série Alfred Hitchcock uvádza. Pre upresnenie, to je ten film, ktorý citujú hrdinovia z Tarantinovej poviedky v Štyroch izbách.

 

Zlé časy v El Royale alebo snaha napodobniť Tarantina v zábavnom a krvavom thrilleri s nevyužitým potenciálom (Recenzia)

 

Rozprávaním sa pohybujeme na vďačnej pôde skladačky zloženej z prítomného času a retrospektív, občas okorenených „Rašomon efektom“ (jedna situácia videná z viacerých uhlov). Takisto bežný postup využívaný u „Šialenca z videopožičovne“. Radenie do kapitol je taktiež povedomé.

 

Pri týchto porovnávaniach však narážame na jeden podstatný problém. Goddard nie je Tarantino. A nemá ani zďaleka tak natrénované. Dokázal však svoj film dostatočne odlíšiť a byť samým sebou? Našťastie áno.

 

Je totiž dosť inteligentný na to, aby nevykrádal, ale iba si bral inšpiráciu a z nej upiekol vlastný koláč. Zlé časy v El Royale tak v mnohom pripomínajú aj jeho Chatu v horách. Divák netuší koľká bije, takže môže byť neustále prekvapovaný.

 

Zlé časy v El Royale alebo snaha napodobniť Tarantina v zábavnom a krvavom thrilleri s nevyužitým potenciálom (Recenzia)

 

Nejednoznačné postavy prichádzajú, odchádzajú a umierajú dostatočne nepredvídateľne. Esá v rukáve sú úspešne skrývané a remeselne je celé dielo na veľmi vysokej úrovni. Ako som však spomínal v úvode, režisér sa tak veľmi snažil, až to trochu prehnal.

 

Skvelá kamera, výprava aj hudba (Michael Giacchino kombinovaný s dobovými peckami) vytvárajú pôsobivú atmosféru, no ani tieto aspekty nedokážu prebiť zmätenosť scenára. Ten chce totiž chytiť až príliš veľa zajacov naraz. Vrátane nie príliš úspešnej kritiky spoločnosti a viery v samozvaných vodcov.

  

To všetko je zabalené v štýle filmu-noir, ktorému súčasná doba príliš nepraje. Išlo totiž o žáner pevne ukotvený vo svojej dobe a jeho reimaginácie málokedy padajú na úrodnú pôdu. 

 

Dostali sme tak ďalší projekt topiaci sa vo svojej ambicióznosti. Každá scéna a záber na nás kričí, že sa tu tvorcovia tak veľmi snažia o budúcu kultovku, až sa stráca filmárska spontánnosť.

 

Všetko je prehnane dokonalé, no dohromady to úplne bezchybne nefunguje. Navyše mnoho potenciálne zaujímavých momentov ostáva nevyužitých (hranica, filmový pás). 

 

Zlé časy v El Royale alebo snaha napodobniť Tarantina v zábavnom a krvavom thrilleri s nevyužitým potenciálom (Recenzia)

 

Vyložene potom šokujú isté dramaturgické drobnosti, ako napríklad príliš neskorý nástup záverečného flashbacku alebo nevyrovnané tempo, občas skĺzavajúce až k nude. Najviac sklamania ale prinesie záver. Úžasne vybudovaná atmosféra a scenáristické kľučky sľubujú originálne rozuzlenie, ktoré sa však nedostaví.

 

Záver tak namiesto očakávanej katarzie alebo veľkého zvratu vzbudzuje pocit: „Hm, to je všetko?“ A je to škoda. Ide totiž o školácke chyby, na ktoré sa zabudlo pri hone za výnimočným dielom. Vďaka nim sa tak táto snaha rúca.

 

Mnohé aspoň zachraňuje silný kasting. Jeff Bridges by bol cool aj keby čítal rozpis druhej slovenskej curlingovej ligy, Chris Hemsworth veľmi zábavne prehráva (myslené v pozitívnom slova zmysle) a aj Dakota Johnson sa úspešne dostáva z tieňa Anastasie Steele.

 

V obsadení sú však najväčšími prekvapeniami kvalitný výkon neznámej Cyntie Erivo a nekvalitný výkon Jona Hamma. Ten tu ako jediný pôsobí, že si so svojou postavou nevie rady.

 

Zlé časy v El Royale alebo snaha napodobniť Tarantina v zábavnom a krvavom thrilleri s nevyužitým potenciálom (Recenzia)

 

Vo výsledku tak ide o prípad toho, že najviac si snímku užijú skôr fajnšmekri, než obyčajní návštevníci kina. Je tu dostatok podnetov k analýzam, porovnávaniam a hľadaniam hlbšieho zmyslu. V prvom pláne však ide o rozporuplný príspevok k neo-noiru. 

 

Zlé časy v El Royale sú veľmi zaujímavým počinom, no reakcie na neho budú veľmi rozdielne. Ponúka totiž množstvo dobrého (až skvelého), rovnako ako nezvládnutého (až otravného). Drew Goddard sa totiž trochu utopil vo svojich ambíciách. Ide tak o film, ktorý sa dá rovnako nenávidieť ako milovať.  Mne sa páčil, no mnohých z vás naštve. 

 

Rozhodne však nejde o žiadny priemer. Na to je (aj napriek svojim inšpiračným zdrojom) až príliš netradičný. 7/10 je tak číslom, ku ktorému sa bude pripočítavať, no aj z neho (dosť často) odpočítavať.

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
8
Foto: 20th Century Fox