Robin Hood je pre filmárov mimoriadne lákavou látkou. Už od čias nemého filmu sa teda diváci stretávajú s odvážnym zbojníkom, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Najnovšia verzia nás svojou kampaňou príliš nenalákala, no netreba zabúdať, že zázraky sa dejú.

 

V tomto prípade je však jediným zázrakom, že z kina pred koncom neodišli všetci diváci, ale iba zhruba polovica. Či išlo o polovicu, tretinu alebo štyri pätiny je v tomto príde nepodstatné. S počítaním odchádzajúcich ľudí som si dal totiž toľko práce, ako s oberaním čerešní minulý týždeň.

 

Si z predchádzajúceho odstavca zmätený, že o čom to vlastne píšem? Fajn. Takže sa mi u teba snáď aspoň trochu podarilo navodiť pocit, aký som mal počas sledovania filmu.  

 

Robin z Loxley sa ako vlastizradca slobodne a bez následkov vracia späť do Anglicka. Zistí, že prišiel o majetok, svoju milú a bol prehlásený za mŕtveho (nie kvôli vlastizrade). Krajinu zmieta chudoba, a tak sa rozhodne hrať komplikovanú hru, ktorá vráti jemu hrdosť a ľuďom peniaze. 

 

Robin Hood je vzácne nepodareným veľkofilmom, na ktorý budú chcieť jeho tvorcovia veľmi rýchlo zabudnúť (Recenzia)

 

Robin Hood je katastrofa. Už dávno som nemal tak intenzívny pocit, že tvorcovia vôbec netušia, čo a ako chcú rozprávať. O riešení kostýmov, účesov alebo vyjadrovaní sa postáv si vieš urobiť predstavu už z trailerov. 

 

Na tomto prístupe nie je nič zlé. S podobnými prvkami pracoval napríklad výborný Helgelandov Príbeh o rytierovi. Modernizácia tam pôsobila ako príjemné korenie a tvorcovia sa nebáli ísť za čiaru. Stačí si spomenúť na úvod s We Will Rock You alebo tanec na plese.

 

Tu je nám však hneď na začiatku povedané, že nejde o rozprávku, ale o skutočný príbeh, pri ktorom máme zabudnúť na legendy, rozprávky a vlastne všetko, čo sme videli. Čo bol múdry ťah. Ak si totiž predstavím, že som v živote žiadny film nevidel, mal by som po dopozeraní pocit, že milovať kinematografiu má zmysel za každých okolností.

 

Realistickosť prístupu má zjavne spočívať v tom, že scény bojov pripomínajú použitými výrazovými prostriedkami moderné vojnové filmy. Vrátane likvidácie bunkra s ostreľovačom používajúcim šesťrannú kušu, spomalených výbuchov či roztrasenej kamery v kulisách pripomínajúcich súčasný Irak. 

 

Robin Hood je vzácne nepodareným veľkofilmom, na ktorý budú chcieť jeho tvorcovia veľmi rýchlo zabudnúť (Recenzia)

 

Šerif z Nottinghamu riešiaci zlých imigrantov je stredovekou verziou Donalda Trumpa a cirkev je najhoršia vec na svete, vrátane gay šéfa. Presah a komentár k súčasnej dobe je svojou doslovnosťou vyložene smiešny a lepšie na tom nie je ani zvyšok filmu. 

 

Vizuálne pôsobí ako niečo z prelomu tisícročia. A teraz nemám na mysli klipové orgie Michaela Baya alebo Tonyho Scotta. Vynárali sa mi spomienky napríklad na počiny EuropaCorpu. Ak máš v pamäti ich Fanfána Tulipána alebo Sexy Pistols, tak si na správnej stope. 

 

Kvôli necitlivej réžii sa forma bije s obsahom ešte viac než obyčajne. Občas som mal pocit, že sa k veľkému rozpočtu a profesionálnemu štábu dostal nejaký nadšený ochotník, snažiaci sa kopírovať svoje vzory bez toho, aby chápal, čo znamená vnútorný význam záberu a výstavba scény. 

 

Každá jedna pasáž je natočená tak vzácne neprimeraným spôsobom, až som mal pocit, že je to nejaký rafinovaný zámer. Čo možno aj bol, ale to by Robin Hood nemohol byť tak nezábavný. Tam, kde pri podobne koncipovanom Kráľovi Artušovi Ritchie triumfoval, Robin pôsobí neskonale trápne. 

 

Robin Hood je vzácne nepodareným veľkofilmom, na ktorý budú chcieť jeho tvorcovia veľmi rýchlo zabudnúť (Recenzia)

 

Scenáristicky ide o vyplnenie tradičnej mustry Zorra (to nie je preklep) a príbehy o Sherwoodskom zbojníkovi to pripomína ešte menej než Scottova nedávna verzia (ktorú mám celkom rád). Postavy tu nie sú ľudia, ale iba vešiaky na ideály a klišé.

 

S takto rozdanými kartami nepomôžu ani dobrí herci. Darmo je Taron Egerton sympatický, Jamie Foxx drsný, Jamie Dornan mužný, Eve Hewson krásna a Ben Mendelsohn slizký, keď sú veľmi zle vedení a nútení predvádzať etudy, ktoré by pôsobili trápne už pred dvadsiatimi rokmi.

 

Vykľulo sa tu teda aspoň slušné guilty pleasure? Bohužiaľ, ani to nie. Síce som sa občas niekoľkokrát zo srdca zasmial (nie na miestach, ktoré mali byť vtipné), no filmu chýba podobná poézia zhovadilosti, akou oplývalo napríklad Bojisko Zem. Jediné, čo zaháňa úplnú nudu, je duniaca hudba v štýle Best of Remote Control. 

 

Robin Hood je vzácne nepodareným veľkofilmom, na ktorý budú chcieť jeho tvorcovia veľmi rýchlo zabudnúť (Recenzia)

 

Robin Hood je titulom, aké sa v súčasnej dobe v panike predávajú na Netflix. Je obsahovo nezvládnutý, vizuálne nudný a smiešne ambiciózny. Myslím, že tvorcov bude rozhodnutie ponechať film v kinách komerčne veľmi bolieť a ešte si navyše aj vystrúhajú poriadnu hanbu. 

 

Iste, sú tu veci stojace za minimálnu pochvalu a moje číselné hodnotenie dve z desiatich je viac gestom, než reálnym odrazom kvality. Verím, že medzi vami budú jedinci schopní si to užiť. Ak si jedným z nich, pokojne si nejaké čísielko v rozmedzí 0,5 až ∞ pripočítaj. Ale bude to na vlastnú zodpovednosť. 

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
37
Foto: Lionsgate US