Internet žil v posledných dňoch fenoménom interaktívneho snímku Bandersnatch od Netflixu. Aj my sme sa nechali nachytať a strávili sme pri jeho sledovaní pekných pár hodín. V konečnom dôsledku, ako sme zhrnuli v našej recenzii, ale príbeh za veľa nestojí a zabáva spočíva hlavne vo forme, nie v obsahu.

 

Pri celom nadšení sme si posvietili na interaktívne filmy vo všeobecnosti a prišli sme k pozoruhodnému zisteniu. Vôbec prvý snímok v tomto prevedení totiž vznikol v Československu. 

 

Volal sa Člověk a jeho dům a predstavený bol v roku 1967 na svetovej výstave EXPO'67 v Montreale, kde slávil obrovský úspech. Stáli sa naň niekoľkohodinové rady a bol najväčším hitom festivalu. 

 

 

Inovatívny projekt sa inak nazýval Kinoautomat a bol pripravený špeciálne pre túto príležitosť. Do niekoľko desiatok sedadiel v kinosále boli nainštalované tlačidlá. Zelené a červené.

 

Premietaný film sa v niektorých momentoch zastavil a ľudia mali rozhodnúť za hlavnú postavu pána Nováka. V tom momente na pódium vystúpil Miroslav Horníček, ktorý postavu Nováka vo filme stvárnil, a popisoval, aké dôležité je rozhodnutie, ktoré musia diváci učiniť. 

 

Tí sa potom podľa vlastnej vôle rozhodli, ktorý z dvoch prezentovaných smerov deja preferujú a v závislosti na možnostiach prezentovaných na plátne si vybrali stlačením tlačidla.

 

Humorné a zároveň obdivuhodné je, že Miroslav Horníček vôbec nevedel po anglicky a všetko, čo divákom v sále rozprával, mal naučené foneticky. Dopredu tak vôbec nevedel, či mu ľudia budú rozumieť.

 

Diváci mali zdanlivý vplyv na vývoj deja. Snímok bol ale samozrejme natočený tak, že sa príbeh aj tak zbiehal smerom, ktorý dopredu určil autor projektu Radúz Činčera. Išlo o odľahčenú komédiu klasického československého rázu a jej kúzlo spočívalo v ľudskosti. Vyberať sa tak mohlo napríklad z možností, či má ísť nahá susedka do bytu pána Nováka len omotaná uterákom, alebo si to má radšej rozmyslieť.

 

  

Po úspechu mal Činčera plno plánov, ako so svojím dieťaťom naložiť. Lenže pojem duševné vlastníctvo pre komunistickú garnitúru nič neznamenal a film si prostredníctvom Československého státního filmu privlastnila. 

 

O zakúpenie práv sa bili Paramount Pictures či Universal Studies a z Činčeru by sa v normálnej krajine stal milionár, avšak komunisti rozhodli inak. Kinoautomat nepredali veľkým firmám, ale akejsi neveľmi významnej zahraničnej produkcii, ktorej štát dlhoval peniaze. A to značne pod cenu a s vidinou toho, že je tým celý projekt zatratený. 

 

Radúz z toho bol samozrejme nešťastný, ale aj tak chcel svoj snímok uviesť aspoň v Československu. Podarilo sa to až v spolupráci s kinom Světozor, ktoré do všetkých päťsto sedačiek zaviedlo hlasovacie zariadenia s tlačidlami. Premiéra u nás prebehla 14. januára 1971, premietalo sa dvakrát denne a ľudia neustále stáli v radoch. 

 

Veľký ohlas si snímok užíval až do posledného premietania, ktoré prebehlo o rok neskôr. Pri pohľadu späť je možné predpokladať, že film bol taký obľúbený, pretože na rozdiel od vtedajšej tvorby bol apolitický, uvoľnený a ľuďom stačilo aj to, že hlavná postava bola oslovovaná ako pán Novák namiesto súdruha Nováka.

 

 

Krízový moment prišiel vo chvíli, keď si Kinoautomat vzal na paškál kritik Rudého práva Jan Kiment. Ten vôbec nepochopil humorný základ filmu a skritizoval ho za to, že aj keď je divákovi daná možnosť voľby, vždy je rozhodnuté zaňho.

 

Taká myšlienka príliš pripomínala chovanie komunistického aparátu, ktorý navyše nemal príliš v láske osobnosti stojace za projektom. Propagácia filmu bola vtedy znížená na minimum, premietania sa postupne skracovali a na nátlak komunistov sa v roku 1972 musel Radúz Činčera so svojím dielom rozlúčiť.

 

Návrat kinoautomatu prišiel v roku 1985. Štátna televízia ukradla Činčerov nápad a natočila seriál Rozpaky kuchaře Svatopluka. Ten fungoval na rovnakom princípe. Seriál však vysielali v televízii a diváci samozrejme nemali k dispozícii hlasovacie tlačidlá. 

 

Výber v pokračovaní deja tak prebiehal zvláštnym spôsobom. Ľudia vypínali a zapínali elektrické spotrebiče, na centrále sa počítali výkyvy v prísune energie a podľa toho bolo rozhodnuté. Seriál sa ale veľmi nepodaril a vykradnuté duševné vlastníctvo Radúza Činčuru tak dostalo na frak.

 

Dobré meno kinoautomatu ale nebolo pošľapané. Po nežnej revolúcii sa objavili hlasy požadujúce jeho opätovné premietanie a nakoniec k zázraku skutočne došlo. Našli sa negatívy, Národní archív zaplatil kópie a noví prevádzkovatelia Světozoru, ktorí z neho robili artové kino, na nápad obnoveného premietania nadšene prikývli.

 

 

Novú premiéru uviedla 29. mája 2007 Alena Činčerová, dcéra vtedy už zosnulého Radúza Činčeru, a moderátormi boli na striedačku Tomáš Matonoha, Eduard Hrubeš a Josef Polášek. Vlani bol Kinoautomat premietaný na počesť 50. výročia od svojho vzniku v niekoľkých krajinách po celom svete.

Ohodnoť článok
313
Zdroj: kinoautomat.cz, ceskatelevize.cz