Režisér Peter Bebjak natočil jeden z najznámejších slovenských bestsellerov. Filmové spracovanie o záhadnom pohorí Tribeč chvíľami púta, chvíľami presycuje záhadami a mätie. O autorovi Jozefovi Karikovi som sa dozvedela zhruba v roku 2010, keď sa mi do rúk dostala kniha V tieni mafie. Veľmi fajn žánrovka, vtedy ma mafiánske príbehy bavili ešte viac ako dnes, až som postupne zhltla aj zvyšné dve pokračovania. K Trhline som sa však v knižnej podobe nedostala, a aj preto som bola na film o niečo viac zvedavá.

 

Hlavnú postavu Igora zaujala psychiatrická zložka muža, ktorý sa v štyridsiatych rokoch stratil v pohorí Tribeč. Našiel sa až po dvoch mesiacoch s popáleninami, hlbokými ranami, traumatizovaný a zmagorený. Tento silný prípad ho natoľko zaujme, až začne pátrať po ďalších záhadných zmiznutiach v Tribeči a rozhodne sa to všetko spísať do blogu. Ten upútal mladého Andreja, ktorý je fascinovaný záhadnými zmiznutiami ľudí a skeptického fyzikára Dávida, ktorý má na všetko racionálne vysvetlenie a celé je to podľa neho podvrh.

 
Trhlina mala potenciál stať sa skvelým thrillerom. Mätie však chaotickým dejom aj postavami (Recenzia)

 

A tak sa Igor, jeho snúbenica Mia, Andrej a Dávid dohodnú na spoločnom výstupe na Tribeč, aby jeden druhému dokázali svoju pravdu a odhalili skutočnú podstatu zmiznutí. No a tu niekde sa začína strácať prvotný dobrý dojem z filmu. Trhlina prebieha v dvoch dejových líniách, a to pred Tribečom, počas výpravy a v druhom slede nejakú dobu po ňom. Časť pred výstupom bola fajn. Pekná kamera, zábery a príbeh, ktorý dokázal udržať pozornosť diváka. Sem tam postrašiť, sem tam prekvapiť, ale aj pobaviť.

 

Dej odohrávajúci sa už priamo v pohorí však začal strácať pozornosť diváka, hoci práve tu vznikal priestor na už konkrétne spracovanie jeho zvedavosti a predstavivosti. Príčinou boli roztržité záhady, ktoré boli spracované len po povrchu, bez pevnejších základov a možnosti ich vysvetlenia. Film chcel spochybniť nie len postavy a ich prežívanie, ale rovnako tak diváka a jeho vnímanie deja. Čo vo filmoch určite nie je na škodu a ja osobne mám rada, ak sa niekto hrá s mojim vnímaním.

 

Avšak,  takéto spracovanie si vyžaduje viac námahy a trpezlivosti pri práci s tajomnosťou a strachom, čo Trhline rozhodne chýbalo. Nehovoriac o tom, že v jednom momente je toho už toľko, že sa v tom začne divák strácať a nič nedáva zmysel. Tvorcovia pootvárali v zásade niekoľko dverí naraz, ale ani za jednými sa neskrývalo nič, čoho by sa mohol divák chytiť a tak po prvotnom zmätení film začal strácať jeho pozornosť a záujem.

 

Trhlina mala potenciál stať sa skvelým thrillerom. Mätie však chaotickým dejom aj postavami (Recenzia)

 

Absolútnym sklamaním je tiež koniec, kedy sme svedkami situácie z vrchnej police klišé záverov vo filmoch pracujúcich so strachom a je začína ti byť aj trošku trápne. Pritom úplne zbytočne, pretože na príbeh to nemá zásadný vplyv. Medzi výraznejšie plusy filmu patria už spomínané zábery, práca s kamerou, dobrý zvuk a zároveň zaujímavá sprievodná hudba či väčšina hereckých výkonov. Niektoré z nich ma dokonca výraznejšie prekvapili. Aj preto udeľujem nadpriemerných šesť a pol boda z desiatich. 

 

Stojím si za tým, že film mal predpoklady na to, aby sa stal dobrým thrillerom, len to chcelo viac práce so spracovaním a domyslením celej mystiky Tribeča, jej dopadu na dej, postavy a v neposlednom rade diváka. Film mohol začať gradovať skôr, pracovať viac s postavami a záhadami v rámci deja. No namiesto toho diabetikovi Andrejovi záhadne zmizlo inzulínové pero, dovtedy chlapáckemu a racionálnemu Dávidovi zahrabalo ako prvému a podobne. 

 

Recenziu spracovala Marta Šeborová

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
21