Text obsahuje spoilery k poslednej časti seriálu Chernobyl!

 

Mnohí diváci by si želali, aby bol Chernobyl dlhší a neulakomil sa“ iba na krátku 5-dielnu minisériu. Podľa môjho názoru by však naťahovaním deja boli tvorcovia nútení do seriálu pridávať nadbytočnú vatu a určite taktiež vytvárať príbehové línie, ktoré by sa veľmi odlišovali od reálnej histórie celej udalosti.

 

S piatimi epizódami preto HBO zvolilo ideálnu zlatú strednú cestu, vďaka ktorej sme mohli nahliadnuť na neslávne známu jadrovú haváriu v Černobyle. Posledná časť sa očakávane zamerala na súdny spor s obžalovanými a výpovede kľúčových svedkov. Diváci znalí historických faktov pochopiteľne tušili, ako sa celá situácia približne vyvinie, ale verím, že ich jednotlivé výstupy Legasova aj tak výrazne zasiahli.

 

Serialový štáb sa ale okrem súdneho sporu od začiatku zameriaval aj na minulosť pred výbuchom, čím nám vynikajúcim spôsobom zobrazil takzvané ticho pred búrkou. A kontrast medzi pokojnými ľuďmi na ulici a neskorším mestom duchov stál skutočne na to.

 

 

Legasova snaha o opravu ďalších reaktorov bola už dlhší čas jasná, a preto sa diváci nemuseli ani hrabať v histórii kvôli tomu, aby vedeli, že pred súdom pôjde nakoniec s pravdou von. Pohlavári však ako inak chceli najprv vyriešiť súdny spor s obvinenými a viac než o záchranu obyvateľov a vyhnutiu sa potenciálnym nebezpečenstvám sa zaujímali o mienku západu.

 

Ulana Chomjuková, ako už bolo na konci seriálu objasnené, spájala v sebe morálne hodnoty všetkých tých, ktorí sa proti oficiálnemu stanovisku k havárii postavili čelom a nebáli sa odvety od štátnej moci.

 

Aj keď by som od záverečnej časti mohol len ťažko čakať nejakú výraznejšiu postavu, HBO ma aj tentokrát milo prekvapilo. Na scéne sa totiž objavil charizmatický Michael McElhatton zosobňujúci postavu prokurátora Andreja Stepašina. Nadšencom Game of Thrones bola jeho tvár určite veľmi povedomá, pretože McElhatton v tomto fantasy seriáli stvárnil nezabudnuteľného Roosea Boltona.

 

 

Pred záverom Chernobylu sa ešte stihol poriadne ukázať aj 53-ročný Brit Paul Ritter s naozaj zlomyseľným výrazom v tvári, ktorý arogantnému Anatolijovi Ďatlovovi perfektne sadol. Povaha tohto vysoko postaveného pracovníka jadrovej elektrárne V. I. Lenina bola už prostredníctvom dokumentárnych filmov opisovaná ako veľmi spupná a osobne jeho prevedeniu na obrazovky nemám čo vytknúť.

 

Podobne ako k Ritterovi sa môžem postaviť aj k finálnej časti. Spočiatku som sa síce obával, že najbližšiu hodinu a desať minút budem sledovať iba Legasovu výpoveď, ale flashbackové zábery na začiatok konca Černobyľu ma výnimočným spôsobom (akým sa to zatiaľ nepodarilo žiadnej dokumentárnej snímke na tému Černobyľ) vtiahli do centra diania. Aj keď som pochopiteľne dobre vedel, že skaza je jednoducho nevyhnutná, môžem povedať, že som až do odrátania posledných sekúnd zostával v napätí.

 

 

Za pravdu, ktorá znehodnocuje Sovietsky zväz, sa ale pochopiteľne pyká, a tak sa do svojej práce ihneď po Legasovej výpovedi pustilo KGB. Zábery na reálne pozadie veľmi stručným, ale o nič menej emotívnejším spôsobom poukázali na pravých hrdinov celej udalosti.

 

Na ich konci mohla samozrejme väčšina divákov iba krútiť hlavou nad tým, že celá tá hrôza z piatich častí nebola obyčajným výmyslom scenáristov (ak nerátame isté historické odchýlky), ale krutou pravdou. Záver seriálu si odo mňa odnáša plných desať bodov z desiatich.

 

Ohodnoť článok
60
Foto: HBO