Rok po famóznom debute Prekliate dedičstvo (recenzia tu) sa talentovaný Ari Aster opäť hlási o slovo. Vo svojom novom horore Slnovrat nás tentokrát zavedie do prostredia zvláštnej pohanskej komunity a ešte zvláštnejších rituálov. Otázka však je: dokázal Aster opäť natočiť pecku? Bude sa ti Slnovrat páčiť? Odpoveď nie je ani tentoraz vôbec jednoznačná.

 

Ešte predtým si však povedzme, o čom vlastne Asterova novinka je. V centre príbehu stojí mladá Dani (Florence Pugh), ktorá práve prechádza zdrvujúcou depresiou z istej hroznej traumatickej udalosti. Jej vzťah s Christianom (Jack Reynor) je už aj bez toho dosť pošramotený, takže nové problémy rozhodne na pohode nepridajú.

 

Midsommar (Recenzia)

 

Potom sa však na pozvanie kamaráta Pelleho (Vilhelm Blomgren) Dani, Christian a ich dvaja kamaráti vydajú do Švédska. Konkrétne do izolovanej komunity, ktorá žije podľa starodávnych tradícií a rituálov. 

 

Jej členovia síce našich hrdinov privítajú vrelo, ale vo vzduchu cítiť napätie. Ale nie sú to len prehnané obavy? Koniec-koncov, stále svieti slnko a všade naokolo sú rozkvitnuté lúky. Niet sa predsa čoho báť, že? Ako asi tušíš, zase taká pohodička to nebude.

 

Midsommar (Recenzia)

 

V prvom rade by sa asi hodilo povedať, že pokiaľ od Slnovratu očakávaš podobný typ hororu, akým bolo Prekliate dedičstvo, tak budeš zrejme poriadne prekvapený. Rozhodne v tomto prípade neplatí rovnica, že fanúšikovia Asterovho debutu budú nadšení aj tentokrát. Naopak, dokážem si predstaviť, že mnoho z nich bude odchádzať z kina rozčarovaných alebo rovno sklamaných.

 

Aster síce vo svojej novinke skúma niektoré podobné témy (zármutok a vyrovnávanie sa s ním, patologické vzťahy či psychické zdravie), tentokrát však ide (čo sa týka tónu a atmosféry) do veľkej miery inou cestou. Je to len k prospechu veci.

 

Slnovrat je totiž zážitok, aký sa ťažko k niečomu prirovnáva. Na mňa osobne pôsobil ako zjavenie a unikátna vízia, v ktorej sa mieša hneď niekoľko žánrov. Niekto možno namietne, že Slnovrat nie je príliš hororový. Odhliadnuc od toho, že podobné výroky sú veľmi subjektívne, tak áno, dalo by sa súhlasiť. Povedzme, že Prekliate dedičstvo bolo žánrovo „čistejšie“.

 

Midsommar (Recenzia)

 

Slnovrat je však zámerným koktejlom psychologického thrilleru, hororu, vzťahovej drámy a absurdnej surreálnej čiernej komédie o toxických vzťahoch, vnútornom žiali a zármutku, to všetko zabalené v zvláštnom halucinačno-snovom opare. Akokoľvek rozhárane môže takýto popis pôsobiť, celé to drží pevne pokope a je to zážitok vskutku nevídaný.

 

Slnovrat pôsobí ako škodoradostná nočná mora, kde sa striedajú bizarné výjavy, ktoré sú často mrazivé a vtipné zároveň. Je v tom pozoruhodné napätie, ako keby si si nebol úplne istý, akú emóciu máš práve cítiť. Taktiež je tu mnoho scén, na ktorých sa iste budeš smiať.

 

Zároveň však v kontexte filmu ide o poriadne znepokojivé momenty a na diváka pôsobia aj patrične nepríjemne. Nie je veľa tvorcov, ktorí by toto dokázali, ale Aster k nim patrí. Divákov vedie mimo „bezpečné územie“, atmosféru buduje a napína absolútne majstrovsky a nedovolí ti sa z tohto horúčkovitého sna prebudiť.

 

Midsommar (Recenzia)

 

Na atmosfére pridáva aj bez preháňania geniálna audiovizuálna stránka. Obzvlášť kamera je lahôdková a celkové rámovanie záberov a výrazne presvetlený obraz dávajú filmu veľmi originálny nádych.

 

Po hereckej stránke sa tiež nie je na čo sťažovať. Florence Pugh ma ešte v žiadnom filme nesklamala a aj tentokrát držala celý film pevne v rukách. Výborný bol aj Jack Reynor. Vyzdvihol by som aj Willa Poultera ako najčastejší zdroj humoru.

 

Aké sú negatíva? Pre niekoho môže byť film až príliš dlhý a pomalý, hoci ja už nedočkavo vyčkávam Asterom avizovaný rozšírený trojhodinový zostrih. Je tiež nutné dodať, že postavy mimo Dani a Christiana mohli byť vykreslené lepšie.

 

Príbeh je (na rozdiel od Prekliateho dedičstva) plus-mínus priamočiary a dá sa odhadnúť pomerne jednoducho. Napriek tomu mi to neprekážalo, najmä vďaka originalite jednotlivých scén a hlavne silnému alegorickému a metaforickému podtextu.

 

Midsommar (Recenzia)

 

Ten iste nerozkľúčuje každý a mne samému tiež nepochybne uniklo viacero detailov, ktoré sú roztrúsené po celom filme (rozhodne si to pýta ďalšie zhliadnutie). Interpretácií celého príbehu sa však ponúka hneď niekoľko. Trochu môže zamrzieť niekoľko príbehových línií, ktoré sú len zbežne načrtnuté a zaslúžili by si podrobnejšie preskúmanie (verím, že to napraví režisérsky strih).

 

Blížime sa k záveru. Aké je hodnotenie tejto nevšednej bizarnosti? Za seba by som dal deväť bodov z desiatich. Slnovrat je zvláštny film, ktorý ma dokázal znepokojiť a od ktorého som nemohol odtrhnúť oči. Veľmi výrazne sa odlišuje od všetkého, čo bežne v hororovej produkcii vídame a nie každý ho strávi.

 

Je to bizarná, mrazivá, mindfucková, znepokojivá jazda, ktorá miestami svojím humorom pripomína klasikov absurdnej drámy a ktorej po technickej, režijnej a hereckej stránke nemožno nič vyčítať. Aster znovu doručil jasnú a v mnohom nekompromisnú víziu a neberie zajatcov. Buď jeho podanie dokážeš akceptovať, alebo otrávene ohrnieš nos.

 

Midsommar (Recenzia)

 

Ari Aster v každom prípade potvrdil, že je ohromný talent a nebojí sa riskovať. Bude mimoriadne zaujímavé sledovať, kam sa vo svojej tvorbe vydá najbližšie. Vzhľadom na to, že už avizoval, že od hororov si chce dať na niekoľko rokov pauzu, bude jeho ďalší vývoj o to zaujímavejší. Rovno ale môžem povedať, že pri premiére jeho ďalšieho filmu budem medzi prvými v rade na lístky do kina.

 

Najlepšie je o Slnovrate vedieť minimum a vstupovať do sály s čistou hlavou. Ak sa ti to podarí, čaká ťa veľmi nezvyčajná, psychedelická, hororová a čierno-humorná jazda, ktorá ti v pamäti ostane ešte dlho po skončení titulkov.

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
15
Foto: A24