Je mnoho športov, ktoré ma nezaujímajú a medzi ne určite patrí aj zápasenie. A určite nie som jediný. Nezáujem širokej verejnosti ohľadom tohto športu je jedným z dôvodov, prečo sa stal príbeh zrežírovaný Bennettom Millerom - Foxcatcher.

 

V jednej z úvodných scén vidíme dvoch z hlavných protagonistov, bratov Schultzovcov, ako spolu trénujú a predvádzajú niečo, čo pripomína sparing. Moc slov neprichádza. Ich komunikácia a vzťah sa dá dokonale vnímať exkluzívne skrz ich pohyby a zostane to tak po veľkú časť filmu. Ťahanie sa za ruky, nohy, vykrúcanie rúk, páky a nakoniec aj rozbitie nosa, ktoré diváka zneistí, kedy nevie, či to bolo naschvál alebo nie a reakcia zraneného Davida (Mark Ruffalo) nenapovedá ani jedno, ani druhé. Niečo však visí vo vzduchu a vdačíme za to určite Bennettovi Millerovi. Ten vytvoril svojou kamerou a farbami neskutočne chladnú atmosféru dodávajúc filmu, ktorý je sám o sebe dosť vážny, značnú dávku serióznosti napriek tomu, že ide v podstate iba o šport.

 

Zaslúži si Foxcatcher 5 nominácií na Oscara? (Recenzia)

 

Tá atmosféra je však nič oproti momentu, kedy sa na plátne zjaví John Du Pont zo slávneho rodu du Pontovcov. Pokiaľ o filme neviete nič, tak vám možno do konca ani nedôjde, že du Ponta hral Steve Carell. Steve Carrell známy aj ako 40 rokov panic alebo Michael Scott z The Office podstúpil jednu z najväčších premien, aké sme za posledné roky na striebornom plátne videli. To všetko, aby nám doručil výkon, za ktorý si možno odnesie Oscara už zajtra a určite za to nevďačí iba umelému nosu dodávajúcemu vynikajúcemu výkonu ešte aj adekvátny vizuál. John du Pont je totiž dedič chemického impéria (nemýliť si s chemickým impériom z Breaking Bad) s až fanatickou ambíciou získať pre Schultzovcov, špeciálne pre Marka, ďalšiu zlatú medailu. A tak si jedného dňa Marka zavolá do svojho tréningového centra Foxcatcher, priamo na pozemku svojej rezidencie. Ak čakáte tradičný príbeh o tvrdom trénerovi žiadajúcom po svojom žiakovi to najlepšie aj skrz veľmi hrubé metódy a do toho nejakú tu tréningovú montáž ako z Rockyho, tak ste na omyle a určite ste od Millera nič nevideli.

 

Zaslúži si Foxcatcher 5 nominácií na Oscara? (Recenzia)

 

John du Pont totiž nebol štandardný filmový tréner. Tým mám na mysli postaršieho pána s legendárnou minulosťou a tvrdými spôsobmi, kedy príjme nového žiaka, ten sa na začiatku nevie popasovať s drsnými metódami, avšak nakoniec príde vytúžené víťazstvo a všetci sa majú radi.  Skôr sa môžete tešiť na veľmi bizarný vzťah dvoch mužov zaváňajúci miestami homoerotickým podtextom (čo skutočného Marka Schultza rozzúrilo) sprevádzaný dlhými momentmi ticha a neverbálnymi prejavmi Marka (tiež vynikajúci Channing Tatum) a excentrickými a mimoriadne divnými výjavmi du Ponta. Do toho vstupujú jednak Markov brat David snažiac sa pochopiť čo sa deje s jeho bratom, ktorého sám vychovával a z druhej strany zase du Pontova matka. Tá ma vo filme úlohu sklamaného rodiča znechuteného zo záľuby v "low" športe hľadajúc útechu v ušľachtilých koňoch, zatiaľ čo sa jej snaží, značne nie úplne v poriadku, syn dokázať, že jeho úspech nespočíva iba v zdedených peniazoch.

 

Du Pontova motivácia však neleží iba tam. Dostávame tiež dávku správneho amerického patriotizmu, za ktorý by sa nehanbil ani Americký Sniper, kedy nám je cez referenciu na Sovietsky zväz pripomínané, že za studenej vojny sa nebojovalo iba v "proxy" vojnách, ale aj na olympijských štadiónoch. Millerov príbeh však rozpráva aj o zabudnutom športe, čo je ostatne dôvod, prečo sa Schultzovci ocitli v tréningovom centre u veľmi svojrázneho milionára.

 

Zaslúži si Foxcatcher 5 nominácií na Oscara? (Recenzia)

 

Keď si to takto zhrnieme, tak by jeden povedal, že je toho na jeden film až moc. A ono naozaj je. Obzvlášť, keď Miller zlyháva v jednom bode, a to v udržaní divákovej pozornosti. Je síce svieže v dnešnej dobe dávať priestor na dlhé  momenty bez slov, s ktorými herecky pracuje najmä tichý Mark (Tatum), avšak vzhľadom na tématiku a komplexnosť postáv by filmu neuškodilo trocha viac strihu. Najmä keď climax príde v momente, kedy ho divák absolútne nečaká, napriek tomu, že mal režisér na vybudovanie danej scény takmer dve hodiny. To sa mu síce nepodarilo, rovnako ako nedostatočná angažovanosť Marka Ruffala, ktorý so svojou oscarovou nomináciou za najlepší výkon vo vedľajšej úlohe dáva ako jediný zmysel. Jeho postava je totiž osamote v hre na normálneho človeka a.k.a niekoho, kto bude korigovať bizarné, ale vynikajúce zahrané počínanie si Carella a Tatuma, čím vysvetlí, kde sa práve divák nachádza.

 

Foxcatcher je však stále kvalitným filmom. Nedovolím si povedať, či na Oscarovej úrovni, avšak určite je to jedna z tých najlepších drám, aké sme za posledné obdobie mohli vidieť (spolu s Whiplash). Ubližuje jej však troška dlhší čas, ktorý je navyše miestami nevyužitý na nastavenie diváka na šokujúci koniec. Ten prichádza naozaj nečakane, až sa divák čuduje, že je to skutočný príbeh. O to viac ide ale chvála scenáristom, ktorí dokázali z podivnej správy z 90-tych rokov vykúzliť kvalitný film. Mohol byť však lepší. 8/10.

Ohodnoť článok
2