Pri sledovaní výsledkov návštevnosti slovenských kín a sledovanosti slovenských televízií mnoho filmových fanúšikov pravidelne zalieva pot. My nie sme výnimkou. Podrobnejší prehľad toho, na aké filmy v tejto krajine chodíme do kina, si môžete prečítať tu. V našich kinách sa pravidelne stávajú hity zo snímok s absentujúcou dávkou základnej kvality. V žiadnom prípade nemáme na mysli to, aby sa chodilo do kina vo veľkom na klubové veci. Narážame na základné remeselné prevedenie. Všetky tie Kameňáky, Babovřesky, Twillighty, Doby ľadové, a teda filmy umiestňujúce sa za (nielen) poslednú dobu na popredných rebríčkoch návštevnosti, sú regulérne nezvládnuté alebo odfláknuté produkty. Istota komerčného úspechu je pre tvorcov podobných príšerností takou samozrejmosťou, ža kašlú na nejaké základné kvality svojich počinov. Ako príklad uvedieme Twillight.

 

Obrovské zisky neprinútili žiadneho z producentov navýšiť rozpočet, aby ten film mohol mať kvalitné triky a pôsobiť aspoň trochu reprezentatívne. V prípade našej domácej tvorby je najčastejšou výhovorkou (inak to nevieme nazvať), že filmy sa točia pre obyčajných ľudí. No tento argument neospravedlňuje nefunkčnú dramaturgiu a odfláknutú réžiu. Filmom pre obyčajných ľudí je aj Avatar (ako potvrdzujú jeho tržby). Prostriedky vložené do výroby sú, samozrejme, neporovnateľné, no už mnoho filmárov ukázalo (aj v našich končinách), že aj za málo peňazí sa dá zahrať veľa muziky. Samozrejme, existuje argument, že každý máme iný vkus a obyčajný divák sa chce len baviť. Otázkou je, prečo sa nám páčia zlé filmy a bavíme sa pri nich. Na Slovensku evidentne chýba kinematografická vzdelanosť. Badať to môžete pri spolužiakoch na strednej, vysokej, v blízkom okruhu priateľov či v práci. 

 

Otrasný vkus pri výbere filmov alebo prečo chodia Slováci do kina na zlé filmy

 

Všetko siaha až na začiatok 90. rokov. Po získaní slobody sa u nás rozmohli videoprehrávače a pirátske kazety. Väčšinou šlo o „béčkové“ akčňáky s Van Dammeom, Seagalom alebo Dudikoffom, či komédie alebo horory z rovnakej kategórie. Občas sa, samozrejme, vyskytli aj kvalitné veci ako napr. Terminátor, Prichádza satan alebo Hviezdne vojny, avšak, základ tvorili podradné tituly. Všetci sme ich milovali a mnoho z nás ich z nostalgie miluje doteraz. Po postupnom zakladaní videopožičovní sa situácia veľmi nezmenila. Pozeralo sa všetko a všetko bolo super, lebo počas socializmu sme nič podobné v takomto množstve nevideli. Nové témy a žánre nám otvorili oči a najväčším problémom si bolo vybrať. V počiatkoch tejto diváckej „revolúcie" nám v tomto pomáhali odporúčania kamarátov a plagáty v kinách, resp. obaly VHSiek.

 

 

Postupom času začali vychádzať filmové časopisy ako napr. FilmFan, Video Revue, Video Plus a hlavne nedostižná Cinema. Názory filmových kritikov sa začali dostávať medzi divákov. Dozvedali sme sa o slávnych klasikách, o ktorých sme predtým nikdy nepočuli, no v prvom rade sa dostali do povedomia snímky, s ktorými by po prečítaní obsahu nikto nechcel strácať čas. No pre ľudí, ktorí chceli v kine alebo pri obrazovke jednoducho vypnúť, boli tieto odporúčané pecky dejovo a spracovaním príliš náročné a komplikované. V relatívne rýchlom slede všetky tieto filmové mesačníky, až na posledný spomenutý, veľmi rýchlo zanikli. To však nič nezmenilo na skutočnosti, že sa začali formovať filmoví fanúšikovia, ktorí zrazu začali rozlišovať rozdiel medzi kvalitami filmov Jamesom Camerona a Alberta Pyunna. Väčšina však vzhľadom na vyššie uvedené dôvody ostala pri starom. Do kín sa síce na najväčšie trháky chodilo vo veľkom, no ak sa mal predať celý náklad nejakého filmového časopisu, musel byť na obálke Jean - Claude Van Damme (konkrétne Niet úniku), ktorý zaujímal aj normálneho človeka a nielen partu nadšencov tráviacich všetok voľný čas v kine alebo pri videu.  

 

Otrasný vkus pri výbere filmov alebo prečo chodia Slováci do kina na zlé filmy

 

Ďalšou ranou bolo nezvládnutie domácich produkcií. Pokusy o žánrovky v západnom štýle úplne zlyhali a na obrovské hity typu Tankový prapor, Nahoty na prodej alebo druhej Fontány pre Zuzanu každý filmový fanúšik s pudom sebazáchovy už radšej zabudol. Niet divu, že sa v našich končinách preto stávali nestarnúcimi klasikami priemerné snímky ako Dědictví aneb kurvahošigutentag. A aj to paradoxne iba kvôli nezvládnutiu konceptu tvorcov alebo skôr nepochopenia ho divákmi. Zo sociálnej kritiky, ktorú chcela Chytilová natočiť vznikla ľudová komédia, ktorá je hádzaná do jedného vreca so sériou Slunce, seno... Veľmi smutné. Okrem slabej domácej ponuky však zavážila aj nie príliš dobrá nálada v spoločnosti. Sklamanie a nezvládnutie z prechodu na nový režim malo takisto za následok neochotu veriť filmom ukazujúcim „americký sen" a vracali sme sa k tomu, čo je naše a bližšie k našej mentalite odchovanej vyše štyridsiatimi rokmi vymývania mozgov drsnejším  spôsobom, než západnou kinematografiou.

 

Otrasný vkus pri výbere filmov alebo prečo chodia Slováci do kina na zlé filmy

 

Vzhľadom na slabučkú domácu produkciu sme to museli hľadať v televíziách. Zatiaľ iba štátnych, ktoré síce výborne vypĺňali medzery vo filmovom vzdelaní množstvom legendárnych klasík, ale novšie počiny si nemohli finančne dovoliť. No na dvere už klopali prvé súkromné televízie - česká Nova a o 2 roky neskôr slovenská Markíza. A priniesli so sebou nový obsah. Teraz je tomu už ťažko uveriť, ale zpočiatku nebol pomer klasickej gaučovej zábavy a prvotriednych filmov tak biedny, ako v súčasnosti. Alebo vie si niekto v súčasnosti predstaviť v hlavnom vysielacom čase komerčnej stanice snímky ako Hráč, Francúzska spojka alebo Blues Brothers? Pre fanúšikov bolo príjemné, že sme veľké a kvalitné počiny začali dostávať bez akejkoľvek námahy do našich obývačiek. Kiná aj videopožičovne však zaznamenali (zatiaľ iba mierny) odliv záujmu. Popri filmoch sa však začali presadzovať hlavne rôzne reality show. Exkluzivita materiálu a sledovanie cudzích životov, pre ktoré mali diváci vzhľadom na teritoriálnu spriaznenosť pochopenie, väčšine ľudí učarovala. O vymyslené a neskutočné príbehy z Hollywoodu už nebol záujem. Európska kinematografia, ktorá sa pokúšala točiť filmy „o niečom" a „ zo života" bola zase príliš nedivácka a komplikovaná. Slovenský a český divák postupne strácal kontakt s kvalitnou kinematografiou a oddal sa naplno pokleslej zábave na tej najnižšej možnej úrovni (nižšie už je len teleshopping).

 

Otrasný vkus pri výbere filmov alebo prečo chodia Slováci do kina na zlé filmy

 

S rozmachom súkromných televízií (Prima, Joj a množstvo menších) prišla aj posledná kvapka do studne divákovho nevkusu ohľadom non ficton tvorby. Tú predstavovali domáce denné seriály, už vo svojich počiatkoch dávajúce prednosť telenovelovej štruktúre a vizuálu pred inšpiráciou a kvalitnou produkciou. Vynikajúci a veľmi dôležitý krok k oživeniu domácej hranej produkcie sa vymkol kontrole. Prvé seriálové lastovičky tak neboli príliš kvalitné a cieľovej skupine to prekvapivo neprekážalo. Diváci dostali známe, ale v prvom rade domáce tváre takmer v každodennom balení a viac nepožadovali. Tvorcovia s investormi uchlácholení vysokou sledovanosťou nadobudli pocit, že podobná (ne)kvalita je dostačujúca, čím začali vykopávať hrob svojej kreativite a hlavne náročnosti divákov. Aj v súčasnosti vzniká jeden seriál za druhým, no skutočná  kvalita je stále v nedohľadne. 

 

Banálne a remeselne nudne spracované látky obstarávali a doteraz obstarávajú kultúrnu obživu väčšiny domácností. Ak sa niekto pokúsil o zmysluplnú konkurenciu z domácej (Mesto tieňov) alebo nákupom zahraničnej (všetky veľké klasické seriály u nás prepadli) produkcie v hlavnom vysielacom čase, tvrdo narazil na divácku ignoráciu a fakt, že priemerný slovenský divák skutočne nevyhľadáva nič, pri čom by musel rozmýšľať dlhšie, než nad zmyslom vtipu Zděňka Trošky či Jankinej sestry z Nákupných maniačok. No táto situácia má prekvapivo aj pozitíva. V štáboch sa začali objavovať talentovaní ľudia, ktorí získavali skúsenosti a slovenský filmový priemysel začal pomaly, ale isto opäť ožívať. Ale možno je už neskoro, pretože filmová vzdelanosť u nás na 90 % zomrela.

 

Otrasný vkus pri výbere filmov alebo prečo chodia Slováci do kina na zlé filmy

 

Kino začalo byť drahé, s rozšírením internetu krachovala jedna videopožičovňa za druhou a v televízii sú hitmi čím ďalej prostoduchejšie a nenáročnejšie produkty televízneho a filmového priemyslu (schválne sme nepoužili slovo film). A tak to už asi aj ostane. Väčšina ľudí má merítko kvality podľa toho, čo vidí v televízii a na internetových videách. A je to smutné. Ak niečo dokáže nalákať ľudí od televízie pred plátna, sú to fenomény z iného zdroja ako kinematografia. Populárne knižné predlohy, o ktorých sa veľa hovorí, ale kvalitou ďaleko zaostávajú za vytvoreným hypeom (50 Shades of Grey, séria Hunger Games), popkultúrne fenomény ako Mimoni, veverička Scrat z Doby ľadovej (popularitu ťažiac z Youtubu) alebo domáca tvorba v bulvároch prepieraných osobností ako napr. Zdeněk Troška či Celeste Buckingham.

 

Od tejto skutočnosti sa takisto odrážajú marketingové stratégie distribútorov a televízií. Veľkým kampaniam a mediálnej podpore sa tešia v našich končinách väčšinou projekty nevalnej úrovne. A je to pochopiteľné, pretože v prvom rade ide o business. Zjednodušene by sa dalo povedať: „Čo sme si navarili, to máme." A pokiaľ budú mať podobné kúsky sledovanosť a návštevnosť, tak sa to nezmení. Na kvalitu sa kašle, lebo ju nepoznáme a príjemne rozrastajúce sa množstvo filmových webov, ktoré vytvára vo svojom drahocennom voľnom čase minoritná skupina nadšencov pre pohyblivé obrázky, to nedokáže zmeniť. Aspoň zatiaľ. Skúste si na ulici spraviť anketu o tom, koľko ľudí vie, kto je Zdeněk Troška vs. kto je Christopher Nolan. Budete nepríjemne prekvapení. Netreba zabúdať, že fanúšikovská obec hit z filmu neurobí. 

 

P.S. Niekto môže argumentovať, že podobná situácia je v kinách všade vo svete. Lenže tam filmy, ktoré u nás trhajú historické rekordy, sú pravidelne pokorené niečím skutočne kvalitným alebo aspoň obstojným. 

Ohodnoť článok
49