Štúdio Pixar si začalo svoju fanúšikovskú základňu budovať už presne pred dvadsiatimi rokmi, kedy nám prinieslo vôbec prvý počítačovo animovaný celovečerný film, Toy Story. Odvtedy sme pod hlavičkou tohto štúdia mohli vidieť štrnásť celovečerných a takmer dve desiatky krátkometrážnych animákov, z ktorých väčšina patrí medzi tie najoriginálnejšie a najobľúbenejšie vôbec. Od novej snímky sa teda vždy očakáva maximum a po ročnej prestávke k nám prichádza Inside Out, animovaný film s poradovým číslom 15. A ako tento náhľad do ľudskej mysle dopadol?

 

Inside Out ponúka ten najoriginálnejší pohľad do ľudskej mysle (Recenzia)

 

Režisér Peter Docter nás berie na fantastickú jazdu do hlavy malej Riley, ktorá je vytrhnutá zo svojho starého života na americkom stredozápade po tom, ako sa jej otec musí kvôli novej práci presťahovať do San Francisca. Rovnako, ako my všetci počas dospievania, aj Riley je zmietaná svojimi emóciami – Radosťou (Amy Poehler/Monika Hilmerová), Strachom (Bill Hader/Roman Pomajbo), Hnevom (Lewis Black/Peter Kollárik), Nechuťou (Mindy Kaling/Kristína Turjanová) a Smútkom (Phyllis Smith/Helena Geregová). Všetky tieto emócie spoločne nažívajú v tzv. Riadiacom centre v mozgu, odkiaľ jej pomáhajú vysporiadať sa s nástrahami bežných dní. V čase, keď sa Riley snaží vyrovnať so zmenou, ktorú jej prináša presťahovanie sa na nové miesto, prepukne v Riadiacom centre zmätok. A hoci sa Radosť ako Rileyina dominantná emócia snaží zachovať pozitívne myslenie, objavujú sa medzi jednotlivými pocitmi nezhody v tom, ako sa najlepšie vysporiadať so životnou zmenou, novým domovom a školou. Všetko sa totálne obráti hore nohami, keď sa počas nehody dostanú Radosť a Smútok z Riadiaceho centra „ďalej do hlavy“, pretože nájsť cestu naspäť vôbec nebude také jednoduché, ako sa sprvu zdalo.

 

Keď sa pozrieme na Docterove režisérke počiny bližšie, okrem Monsters a.s. tu nájdeme aj Up, ktoré ja osobne považujem za to najkrajšie, čo nám kedy Pixar priniesol. Nie je teda žiadnym prekvapením, že od Inside Out sa očakávalo niečo podobné, niečo nové a hlavne niečo iné. Štúdio si uvedomuje, že tí diváci, ktorí vyrastali na Živote Chrobáka či Toy Story, sú už dávno dospelí a poniektorí už majú aj vlastné deti, preto je stále ťažšie vytvárať niečo, čo do kinosál pritiahne všetkých. S čistým svedomím ale môžem povedať, že tomuto animáku sa to podarilo bezchybne. Koncept je skutočne pôsobivý, ignoruje klasické šablóny tvorby pre deti a ponúka nám náhľad do vnútra osobnosti, ktorému po zhliadnutí nebudete mať dôvod neuveriť aj pokiaľ už patríte k tým starším. Radosť je hlavná postava, ktorá sa snaží všetkým ukázať, že práve ona je tá nadradená a ostatné emócie ju iba dopĺňajú, no nemusíte byť Sherlock, aby ste si domysleli, že viesť ľudskú bytosť je o spolupráci všetkých piatich predstavených emócií. Príbeh nemá antagonistu, nesledujeme tu boj o prekonanie niekoho/niečoho, ale prijatie súčasti vlastnej osobnosti. Sústredí sa hlavne na hľadanie seberovnosti či vytvorenie akéhosi dynamického priateľstva medzi Radosťou a Smútkom. Prelínajúce dejové línie sú veľmi dobre vyvážené ako časovo, tak aj pocitmi, ktoré vo vás vyvolávajú a animácia je jednoducho na najvyššej možnej úrovni. Detaily (ako napríklad mierne roztrasenie kamery, keď je Riley rozrušená) sú vyšperkované do poslednej štipky a celkový dojem je jednoducho nádherný.

 

Inside Out ponúka ten najoriginálnejší pohľad do ľudskej mysle (Recenzia)

 

Je tu ale pár vecí, ktoré jednoducho musím vytknúť, aj keď sa netýkajú snímky ako takej. Prvou a maximálne nezvládnutou vecou je distribúcia. Snímka mala svetovú premiéru 19. júna/června, zatiaľ čo česká prišla o mesiac neskôr (23. júla/července) a tá slovenská zahanbujúco až 13. augusta/srpna. Čakať dva mesiace na niečo tak očakávané, ako je nová pixarovka, je jednoducho faux pas a veľká časť Slovákov (cháp torrentovo zdatných) ju má už v celkom obstojnej kvalite za sebou. A ja sa im ani veľmi nečudujem. Ďalšia vec je dabing, ktorý by som zaradil do slabšieho priemeru, pretože som mal tú možnosť vidieť Inside Out v originálnom znení a Bing Bongova veta „Take her to the moon for me“ v podaní Richarda Kinda bude ešte dlho patriť k tomu najemotívnejšiemu, čo som kedy v animovanom filme videl. 

 

Inside Out ponúka ten najoriginálnejší pohľad do ľudskej mysle (Recenzia)

 

Pri Inside Out sa ale aj napriek nádhernému farebnému vizuálu a množstvu komediálnych prvkov (konečne viem, vďaka komu mi tak často skočí na um nejaká otravná reklama či pieseň) jedná o pomerne dosť smutnú snímku, čo si uvedomíme skôr my starší. Snaží sa úspešne ignorovať zaužívané prvky rozprávania príbehu deťom a ponúka všetkým vekovým skupinám niečo, v čom sa dokážu nájsť.

 

Tento animák sa môže bezpochyby radiť k tomu najlepšiemu, čo nám Pixar kedy priniesol a svojou nadčasovosťou a vyváženým dejom sa k nemu určite vrátite, rovnako tak ako aj ja. Preto s čistým svedomím a s prihliadnutím na dabing, ktorý ukrojí z celkového dojmu, 9,5/10. Tento rok u mňa aj tak vyhráva írska Song of the Sea.

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
0