Krása je hnus a hnus je krása.“ Divák to ešte netuší, ale prvé Macbethove slová by okrem iného mohli v krátkosti opísať novú adaptáciu jednej z najpopulárnejších tragédií Williama Shakespeara. Príbeh škótskeho bojovníka, ktorý sa vraždou svojho kráľa dostáva na trón, bol v minulosti už viackrát sfilmovaný. Za spomenutie rozhodne stojí adaptácia Romana Polanského z roku 1971 a taktiež Kurosawov Krvavý trón (1957). No aj napriek kvalitám predchádzajúcich počinov sa režisér Justin Kurzel nemusí obávať porovnávaní či nebodaj nezdaru. Jeho Macbeth je strhujúcou podívanou, surovo autentickou a zároveň krásne poetickou, bez akýchkoľvek pochybností hodnou vizualizácie klasickej drámy.

 

Hneď na úvod musí byť každému jasné, že výhodou nového Macbetha je práca kamery a prostredie, do ktorého je príbeh zasadený. Škótska krajina sama o sebe pôsobí poeticky, krásne a nebezpečne zároveň. Týmto opisom taktiež obraz pripomína Refnovho Barbara (2009), avšak Kurzel si nepotrpí na dlhé pasáže a rozjímanie sa nad prírodou. Jeho dráma je o človeku, a preto nestráca čas zbytočným kontemplovaním nad krásami okolitej prírody a do stredu radšej stavia tragické postavy a ich vnútorný boj. Istým spôsobom sa ocitáme vo svete mimo reality. V tragickom svete zahalenom do hustej hmly, ktorá skrýva nebezpečné myšlienky, pochybnosti a ohavné zločiny. Okolie tak skvelo opisuje pocity postáv, ich momentálne pohnútky a bolesti. To isté môžeme povedať aj o spomalených záberoch, ktoré sa istým spôsobom vyžívajú v samotnej kompozičnej estetike, ale sú taktiež relevantným obrazom myšlienok postáv. Avšak, nie vždy je to k dobru, a to najmä v prípade smrti Lady Macbeth.

 

Fassbender a Cotillard excelujú v shakespearovskej tragédii plnej krvi, posadnutosti a strachu (Recenzia)

 

Kurzel si je vedomí toho, že točí temnú drámu. Macbeth je tragédia, ktorá sa zaoberá morálkou a ľudskými hodnotami so smrteľnou vážnosťou. Zločin vraždy tu je vykreslený ako odporný čin v tom najtemnejšom možnom zmysle, a je takmer radosť sledovať, ako Fassbender geniálne pochybuje a bojuje sám so sebou, aby sa mu mohol vyhnúť. Rovnako, ak nie ešte viac, exceluje Marion Cotillard ako Lady Macbeth. Scéna predchádzajúca zločinu, kde Lady Macbeth navádza Macbetha naplniť svoj osud a prevziať kráľovstvo, je po každej stránke, či už hereckej alebo filmárskej, perfektne odvedenou pracou.

 

Výborným prvkom je skĺbenie reality a poézie. Obrazy zosnulých postáv vracajúcich sa vo vidinách naspäť do sveta živých, sú mrazivou skúsenosťou aj vďaka autentickému prostrediu. Niekto by mohol namietať, že shakespearovský jazyk by mohol v tomto ohľade pôsobiť umelo, možno až otravne, ale myslím si, že opak je pravdou. Človek nemá ani na chvíľu pocit umelosti a už od samého začiatku vníma, že pôjde o dramatické dielo s jasne priznanou poéziou. Človek ide do kina na Macbetha, nie na Statočné srdce, a to aj napriek tomu, že trailer mohol niektorých divákov trocha zmiasť. Mimo iné, akčnosťou sa na macbethovské pomery naozaj nešetrilo. Naopak, tvorcovia si na nej dali zvlášť záležať a vyhrali sa myslím do absolútnych možností originálnej tragédie.

 

Fassbender a Cotillard excelujú v shakespearovskej tragédii plnej krvi, posadnutosti a strachu (Recenzia)

 

Samozrejme, stále ide o Shakespeara a jeho slová sú hodné obdivu v každom ohľade, či už na papieri, divadelných doskách alebo vo filme. Scenár si z originálu  vyberá len to potrebné, aby divákovi objasnil pohnútky jednotlivých postáv a darí sa mu to výborne. Aj napriek tomu je však Macbeth dobrým adeptom na opakované pozretie, pretože podobne ako divadelná hra či kniha, má aj jej filmová adaptácia vlohy odkývať stále viac. Ďalším pozitívom je hudba, ktorá si udržiava temnosť a smrteľnú vážnosť Rachmaninova či Wagnera a človeka aj trocha zamrzí, že sa s jej využitím filmári nepohrali o niečo viac.  8/10

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
0