Dlhé jednozáberové scény majú vo filmovom svete svoje miesto a sú obľúbenými prvkami mnohých režisérov. Často totiž povedia oveľa viac, ako dynamický strih. Stojí za to spomenúť napríklad minuloročného oscarového Birdmana alebo na jednozáberovkami prehustené Children of Men. Veľmi pozoruhodným dielom je taktiež Rope od Alfreda Hitchcocka, ktorý trvá 80 minút, bol natočený za jeden večer a obsahoval iba 10, dobre skrytých, strihov. Nemecký režisér Sebastian Schipper sa však pokúsil zájsť ešte ďalej, rozhodol sa nestrihať vôbec a svoj najnovší filmový počin natočil na jeden záber. Jeho dráma Victoria má neuveriteľných 130 minút a spôsobí orgazmus nejednému filmovému fajnšmekerovi.

 

Nemci s Victoriou prepisujú dejiny kinematografie. Ich dráma je totiž natočená na jeden jediný záber

 

Film dávame do pozornosti kvôli jeho nekonvenčnosti a originalite. Zápletka je veľmi jednoduchá a dá sa zhrnúť niekoľkými vetami: mladá čašníčka Victoria (Laia Costa), pôvodom Španielka, sa v noci zabáva v klube, kde sa zoznámi so štyrmi opitými Berlínčanmi na čele so Sonnem (Frederick Lau). Keďže Victoria nevie veľmi dobre po nemecky, rozprávajú sa jednoduchou lámanou angličtinou, čo väčšine divákov ulahodí a zjednoduší pozeranie. Nechtiac sa však s mužmi zapletie do bankovej lúpeže, ktorá jej následne všetko skomplikuje. Film je točený na jeden záber, preto pôsobí autenticky, akoby sme celý čas stáli za chrbtom Victorie a pozorovali jej problémy. Ďalšou čerešničkou na torte je, že dej začína okolo štvrtej ráno v tme a končí nad ránom za svetla. Dômyselne zladené hudobné pasáže nám ešte o niečo zvýšia už tak skvelý zážitok.

 

Nemci s Victoriou prepisujú dejiny kinematografie. Ich dráma je totiž natočená na jeden jediný záber

 

Obrovskú zásluhu majú určite herci na čele s Laiou Costa a Frederickom Lauom. Tí totiž vydržali hrať 130 minút v kuse, pričom vystriedali takmer 20 lokalít Berlína, vrátane výťahov, áut, striech, podzemných garáží či nočného klubu. Najväčšmi sa však určite potrápil samotný kameraman Sturla Brandth Grøvlen, ktorý musel dávať pozor na nechcené odrazy, zaostrovanie či náročné dynamické sekvencie. Grøvlen sa s tým popasoval na jednotku, okrem svalovice na nohách na druhý deň dostal za Victoriu aj patričné ocenenie - konkrétne Strieborného medveďa, Cenu za mimoriadny umelecký výkon na MFF Berlinale 2015. A pritom sa tam toho mohlo toľko pokaziť! Vezmime si, ak by sa čo i len nejaký náhodný okoloidúci rozhodol pozrieť do kamery, ktosi z paneláku by zakričal na filmárov, kameraman by si nedal pozor pri nastupovaní do auta alebo by niekto pri naháňačke drgol do kamery. To všetko sa mohlo pobabrať, no našťastie sa nepobabralo.

 

 

Dej sa rozbieha pomaly, divákovi najskôr v pomalej expozícii predstaví hlavné postavy a postupne sa dostávame ku kriminálnej či dokonca až mafiánskej zápletke. Mnohí kritizujú Victoriu kvôli jednoduchšiemu, slabšiemu príbehu. Je pravda, že forma čiastočne predčila obsah (v tomto prípade sa to ale dá ospravedlniť), no banková lúpež a jej následný nezdar pôsobia uveriteľne, postavy sa správajú chaoticky, pretože sa dostávajú do vyhrotenej situácie, ktorú nikdy predtým nezažili. Okrem toho sa nám čiastočne odkrýva minulosť niektorých postáv, či už hovoríme o neúspešnej klavírnej kariére Victorie alebo o Boxerovom traumatickom pobyte v base. Victoriu stojí za to zhliadnuť, ide o skutočný filmový skvost s geniálnou kamerou, výbornými hercami a najmä autentickým zážitkom. Schipper si môže vydýchnuť, v rámci jednozáberoviek prekonal hádam každého filmára a Victoria zaklapla tak, ako mala. 

Ohodnoť článok
2
Foto: impawards, images.shm