Zasnežené lesy amerického Wyomingu pár rokov po ukončení občianskej vojny severu proti juhu križuje dostavník. Kočiš záprah o šiestich konských silách derie z kože, pretože posádka má neodkladnú záležitosť v mestečku Red Rock, ktorú potrebuje vybaviť čo najskôr. John Ruth (Kurt Russell), lovec ľudí, zvaný aj ako ,,Kat" tvorí jej lepšiu polovicu, tou druhou je vrahyňa Daisy Domergue (Jennifer Jason Leigh), za ktorú v meste dostane odmenu 10 000 tisíc dolárov. Cestu mu však skrížia nielen ďalší lovec Marquis Warren (Samuel L. Jackson) a po ňom údajný nový šerif Red Rocku Chris Mannix (Walton Goggins) ale aj obrovská snehová búrka, ktorá spraví horské cesty na pár dní neprejazdnými. Útočisko im má poskytnúť hostinec u Minnie, no tá je preč a v chatrči pocestní nájdu iba neznámeho Mexičana a troch cudzincov, ktorí nemusia byť tí, za ktorých sa vydávajú. Marquis a Ruth si čoskoro uvedomia, že niektorý z nich by mohol byť komplicom Daisy...

 

Asi to bude znieť ako otravné klišé, ale uvedenie každého nového filmu od Tarantina sa bez pochyby stáva pre väčšinu cinefilov takým malým sviatkom. Vedia to aj oskaroví bratia Weinsteinovci, ktorí Quentinove zábavky aj naďalej produkčne zastrešujú a zrejme v tom budú ešte chvíľu pokračovať. Kto má režisérovú tvorbu napozeranú a čo-to si o ňom prečítal, vie, že westerny a samurajské filmy sú jeho slabosť. Tej druhej učinil zadosť v dvojfilme Kill Bill, no a s tou prvou sa pohrával v Inglorious Basterds, ale naplno sa jej venoval až v Django Unchained. Ten sa na divokom západe aj skutočne odohráva narozdiel od bastardov, kde iba využíval formálne prvky z jeho obľúbených spaghetti westernov. Nedávno sa nechal počuť, že by rád natočil tri plnokrvné snímky z divokého západu a teda Hateful Eight by mal byť po Djangovi tým druhým.

 

Tarantino sa v Hateful Eight opäť utrhol z reťaze a stojí to za to (Recenzia)

 

Ak ste videli všetky predošlé filmy Quentina Tarantina, veľmi rýchlo si uvedomíte, že ten najnovší je z veľkej časti kompilát prvkov, ktoré v nich využíval. Samozrejme, reč je nie len o hercoch, ktorí sa nepravidelne v jeho snímkach objavujú. Pozornému divákovi neuniknú ani nuansy a drobnosti, ktoré sme videli už pred tým. Nevykráda však samého seba, ale umne využíva to, čo už raz zafungovalo a iba parafrázuje alebo vytvára variácie. Fanúšikovia klasických westernov by možno namietali, že väčšina parádičiek, ktoré v jeho tvorbe vidíme, našiel práve v nich, no on im dáva iný rozmer, čo má za následok vznik niečoho nového a stále pomerne originálneho. Hateful Eight nie je klasický epos z prostredia divokého západu, ani nikdy nemal byť. Žánrovo má možno bližšie k divadelnej hre, je skôr konverzačnou drámou s prvkami detektívky a westernovými formálnymi atribútmi.

 

Nebol by to samozrejme Tarantino, keby jeho dielo nebolo značne odľahčené humorom, ktorý je prítomný takmer počas celej dĺžky filmu. Napriek tomu neuberá postupne budovanému napätiu ani v náznaku, špeciálne vypichnem retrospektívnu sekvenciu, kedy viete, čo bude nasledovať. Tu sa režisér s faktom, že divák vie, ako sa kapitola skončí, perfektne pohral a pripravil skutočne napínavú pasáž, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani majstri žánru. Pamätáte si na návštevu plukovníka Landu na začiatku Nehanebných bastardov, alebo kartovú hru v bare? Vždy som na ňom obdivoval, že presne vie vystihnúť moment, kedy bolo srandy dosť a treba preladiť na vážnejšiu nôtu. Málokto si môže dovoliť podobné prestrihy bez toho, aby to snímke ubralo na atmosfére alebo dynamike. V tomto Tarantino nezaostal a stále mu to ide skvele.

Tarantino sa v Hateful Eight opäť utrhol z reťaze a stojí to za to (Recenzia)

 

Ako som písal, ,,ôsmi" majú žánrovo dosť blízko k detektívke. A to nie len od istého momentu, kedy sa smerovanie príbehu otočí, ale aj celkovou výstavbou, v rámci ktorej dostávame postupne čiastkové informácie a pomocou nich môžeme ako tak predvídať, ako to celé dopadne, alebo ,,kto je vrah". Samozrejme hlavné tromfy si tvorcovia nechávajú až na koniec. Čo jepri Tarantinových filmoch dobrým zvykom, prim tu hrajú skvele napísané dialógy a Hateful Eight je na nich postavený viac ako ktorákoľvek jeho snímka predtým. Snáď až na Reservoir Dogs, s ktorou má na prvý pohľad asi najviac spoločné. Je fascinujúce, že aj pri trojhodinovej stopáži dokáže pomocou nich udržať divákovu pozornosť, tempo rozprávania a netvoriť iba zbytočnú vatu, ktorou zaplní prázdny priestor. Určite, tento prístup nesadne každému a nájdu sa aj takí, ktorí sa začnú nudiť - akcie je tentokrát pomenej a väčšina filmu sa odohráva v Miniinej chatrči. No myslím si, že takých ľudí bude minimum, pretože Tarantino vie perfektne premostiť tie statickejšie momenty nejakým vtípkom, alebo zvratom, ktorý vtiahne späť do centra diania aj tých najnepozornejších. Dúfam, že som vás príliš nevystrašil - na reč koltov príde, no budeme si musieť chvíľku počkať. Stojí to však za to, to vám garantujem. 

 

Hovoriť o hereckých výkonoch snáď ani netreba. Tie sú štandardne nadpriemerné, väčšinu priestoru si samozrejme berú Jackson a Russell, ale silno im kontrujú aj Jennifer Jason Leigh ako Daisy a menej známy Walter Goggins (Django Unchained, Predators) v úlohe ,,šerifa". No a viac ako príjemne prekvapí Channing Tatum. Keď som sa dopočul, že tu má hrať, mal som rôzne pocity (kto videl Jupiter Ascending, vie), ale ľudia, čo stáli za castingom, maskéri a napokon aj samotný režisér v jeho prípade trafili doslova do čierneho. Jeho rola je jednoducho skvelá. O tom, že hudbu skladal Ennio Moriccone ste už určite čítali, väčšinou ide o jednoduché a ľahko zapamätateľné sugestívne motívy, ale nájde sa tu aj pár country skladieb, ktoré nevzišli z jeho pera. Vizuálne sa tvorcovia pohrali skôr s detailami. Toľko spomínaný 70 milimetrový Ultra Panavision formát so širokoúhlym záberom zase vynikne pri snímaní wyoimingských hôr a lesov, tých si však príliš neužijete.

 

Tarantino sa v Hateful Eight opäť utrhol z reťaze a stojí to za to (Recenzia)

 

Dôležitým aspektom posledných Tarantinových filmov bol akýsi politický, alebo spoločensko-kritický podtón. Kým v ,,bastardoch" si uťahoval z nacistov, v Djangovi sa zameral na stále prítomný spoločenský neduh v spojených štátoch, akým je rasizmus. Túto tému rozvíja aj v novom filme a spolu s reflexiou amerických dejín a zároveň súčasné dianie (protesty proti policajnej brutalite, ktorých sa sám zúčastnil) tvoria ideologický rámec snímky. Je to už na vašom hodnotovom nastavení, či to budete vnímať ako agitku politickej korektnosti, alebo odosobnene ako oprávnenú kritiku vtedajšej a sčasti aj dnešnej spoločenskej klímy. Aj vďaka parodickým a hyperbolizačným prvkom sa dá brať práve ten druhý prístup ako logickejší.

 

Po Djangovi tu teda opäť máme dielko, ktoré sa asi nezavďačí každému a to nielen vďaka dlhšej stopáži a menej atraktívnym výrazovým prostriedkom, akými disponovali predošlé dva filmy. Hateful Eight je príliš zameraný na fanúšikovskú základňu spomínaných žánrov, medzi ktorých patrí aj samotný Tarantino a dovoľuje si možno o trošíčku viac ako v minulosti, čo nemusí prekusnúť každý. Napriek tomu vo svojich vodách kormidluje so stopercentnou istotou a zvláda vyrozprávať jednoduchý, no napriek tomu nesmierne pútavý príbeh s gráciou a štýlom, ktoré mnohým tvorcom tak chýbajú. 8/10

 

Tarantino sa v Hateful Eight opäť utrhol z reťaze a stojí to za to (Recenzia)

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
1