Úvodnú montáž archívnych záberov nórskej metropoly sprevádzajú anonymné výpovede obyvateľov. Jedna z nich krásne predznamenáva tón filmu: Spomínam si, ako sme tvrdili, že slovo melanchólia znie lepšie ako nostalgia.“ V živote tridsaťštyriročného protagonistu Andersa zostáva okrem nostalgie a melanchólie priestor len pre výčitky. Už v prvých minútach snímky sa pokúša o samovraždu, inštinkt ho však udrží pri živote. Rovnako ako on dáva tomuto svetu ešte jednu šancu, mali by ste aj vy dať šancu vynikajúcej dráme Oslo, 31. augusta.

 

Oslo, 31. augusta je koncentrovaná dávka severského realizmu (Tip na film)

 

Andersa (Anders Danielsen Lie) sledujeme počas jedného dňa, keď po desiatich mesiacoch liečenia dostáva svoju prvú priepustku a má absolvovať vopred dohodnutý pracovný pohovor. Najprv sa stretáva s bývalým kamarátom, ktorý medzičasom založil rodinu a vyučuje literatúru na vysokej škole. Počas ich rozhovoru spoznávame Andersa ako inteligentného a vzdelaného muža. V plnej miere si uvedomuje dopad svojich zlých životných rozhodnutí. Nedozvedáme sa, pred čím vlastne utekal do permanentnej intoxikácie. Sám seba opisuje ako rozmaznané decko, ktoré už v takomto veku nie je schopné začať od nuly. Andersova prvá zastávka je ale jediná s relatívne príjemným priebehom. Na sľubne rozbehnutom pracovnom pohovore sa sabotuje priznaním drogovej závislosti a demonštratívnym odchodom, sestra sa s ním odmieta stretnúť a bývala priateľka nereaguje na odkazy v hlasovej schránke. Nevyhnutný návrat do starých koľají v treťom dejstve je potom prirodzeným vyplynutím predošlých udalostí a charakterových čŕt hlavnej postavy.

 

Oslo, 31. augusta je koncentrovaná dávka severského realizmu (Tip na film)

 

Film je nasnímaný striedmym, takmer až dokumentárnym štýlom, ktorý je v súlade s jeho psychologickým zameraním. Neočakávajte teda vizuálny trip á la Enter the Void či Strach a hnus v Las Vegas. Statické kompozície sa prelínajú so zábermi ručne držanej, roztrasenej kamery – škandinávsky trademark od čias hnutia Dogma 95. V posledných rokoch sa s dlhými scénami (či dokonca filmami) na jeden záber akoby roztrhlo vrece. Záver Oslo, 31. augusta však dokazuje, že použitie tejto techniky nemusí nutne znamenať formu na úkor obsahu. Úsporne režisér narába aj so soundtrackom. Hudbu vnímame tak, ako ju počuje protagonista. Cestou z liečebne cez priemyselné predmestie v taxíku znie A-ha, na bytovej párty si hostia púšťajú Under Your Spell od Desire. Takýchto „hudobných“ sekvencií by pokojne mohlo byť aj viac, pretože každá z nich skvelo podtrhuje atmosféru daného okamihu.

 

Dánsky režisér Joachim Trier natočil Oslo, 31. augusta ako svoj druhý celovečerný film v roku 2011. Je pozoruhodné, že témy ako ľútosť, vina a stratené vzťahy zvládol spracovať bez lacného sentimentu či moralizovania. Jeho scenár je veľmi voľnou adaptáciou románu Le feu follet z roku 1931. Je však zrejmé, že autor pri písaní bral ohľad na herecké prednosti talentovaného Andersa Lieho. Snímka zožala úspech na festivaloch a ušla sa jej aj nominácia na cenu poroty v Cannes. Ak máte náladu na dávku existenciálnej depky, Oslo 31. augusta jednoznačne odporúčame. Drogy stranou, trochu z Andersa sa ukrýva v každom z nás.

 

Ohodnoť článok
1
Foto: dwhs.co.uk, theredlist.com