Režisér Todd Solondz má reputáciu mizantropa, ktorý sa vyžíva v utrpení svojich postáv. Spoločným znakom jeho protagonistov je odcudzenosť od spoločnosti kvôli rozličným mentálnym či fyziologickým defektom. Najviac súcitu a porozumenia prejavil vo svojom majstrovskom diele Šťastie (1998). Je to tak trochu paradox, keďže jedným z hlavných ústredných motívov je absolútne tabu – pedofília. Medzi ďalšie komické témy patrí osamelosť, sexuálna frustrácia, sociálna neschopnosť či vražda. Ak dokážete na dve hodiny odložiť morálku, budete sa na najkontroverznejšom filme deväťdesiatych rokov smiať.

 

Kontroverzná tragikomédia Šťastie s pedofilným pozadím dodnes poburuje divákov (Tip na film)

 

Viacero dejových línií spájajú tri sestry. Joy (Jane Adams) je čerstvá tridsiatnička tápajúca vo vzťahoch s mužmi aj v živote všeobecne. Atraktívna Helen (Lara Flynn Boyle) si zdanlivo užíva svoju popularitu ako spisovateľka a sťažuje sa, že si v piatok večer musí vyberať medzi Jamalom a Flaviom. Jej susedom je upotený IT-čkár Allen (zosnulý Philip Seymour Hoffman v jednej zo svojich najlepších úloh), medzi ktorého koníčky patrí telefonické obťažovanie náhodných žien a alkoholizmus. Pomyselné Čechovove sesterské trio kompletizuje Trish (Cynthia Stevenson) ako energická domáca panička, ktorá nikdy nepohrdne príležitosťou popýšiť sa svojim výstavným životom, až pokým sa z jej manžela (Dylan Barker) nevykľuje pedofil zodpovedný za znásilnenia dvoch synových spolužiakov. Spolu s ďalšími vedľajšími postavami prežíva Solondzova ľudská zoo jeden existenciálny karambol za druhým. V závere neprichádza žiadna katarzia, film finišuje doslovným vyvrcholením – prvým výronom semena jedenásťročného Billyho.

 

Kontroverzná tragikomédia Šťastie s pedofilným pozadím dodnes poburuje divákov (Tip na film)

 

Šťastie nie je vizuálna exhibícia. Základom farebnej palety je zeleň udržiavaných trávnikov a prenikavá belosť domov v radovej zástavbe. Pomocou nej režisér maľuje falošnú idylu predmestia New Jersey. Tým je film v kontraste s tematicky príbuznou, avšak oveľa krotkejšou Americkou krásou (1999). Zatiaľ čo Sam Mendes hľadal vo všednosti skrytý pôvab, pre Solondza je predmestská konformita oponou pred zvráteným predstavením. Kamera študuje najmä výrazy tváre hercov a neuhýba niekoľko sekúnd po prednesení bolestivých priznaní či cynických poznámok. Táto tragikomédia je vo svojej podstate intímna psychologická štúdia, počas ktorej nič neodvádza pozornosť od dialógov. S menšími úpravami by Šťastie kľudne mohlo putovať na divadelné dosky, keďže jeho hlavnou prednosťou je nekompromisný a vyšperkovaný scenár. Chcelo by to však hercov s aspoň zlomkom talentu, aký preukázal filmový herecký ansámbel. Žiari najmä Dylan Barker ako opovrhnutiahodný sexuálny predátor. Najsilnejšou scénou filmu, v ktorom ľudia trpia kvôli sebaklamu a pokrytectvu, je jeho chvíľka úprimnosti voči vlastnému synovi. Keby mal v živote klamať len jediný raz, bola by to práve táto situácia.

 

Solondz diváka v žiadnom prípade neteší, zároveň ale nie je prvoplánový burič. Vyhýba sa explicitným scénam a pracuje s náznakmi. O problémoch lúzrov, úchylov a stratených duší natočil celkom 8 snímok, geniálnu úroveň svojho druhého celovečerného diela však doposiaľ nenapodobnil. Na záver sa sluší spomenúť niektoré ocenenia, ktoré odporúčaný film nazbieral. V prípade Šťastia by to nebol objektívny zoznam, keďže viaceré prestížne festivaly vrátane Sundance ho kategoricky odmietli zaradiť do oficiálneho výberu. Máte viac odvahy?

 

Ohodnoť článok
0
Foto: chrisandelizabethwatchmovies.com, wordpress.com