Začiatkom 90. rokov sa po páde železnej opony vrátila do východného bloku sloboda. Zrazu sme mohli cestovať, padla cenzúra a tým pádom sa začali do našich končín dostávať výdobytky západnej civilizácie. Boli to divoké časy, nás však pochopiteľne bude zaujímať prísun západnej kinematografie. Počas studenej vojny sa k nám totiž z ideologických dôvodov nedostávala veľká väčšina  filmov z opačnej strany barikády a museli sme sa uspokojiť s tým, čo k nám prekĺzlo cez ruky zodpovedných. V podstate niečo podobné, ako teraz fungujú diváci v Číne.

 

V tomto článku sa budeme venovať tomu, ako vznikala a fungovala nová generácia filmových nadšencov v poslednej dekáde minulého tisícročia. Teda ešte pred internetom, DVD-čkami, sťahovaním a érou multiplexov. Generácia fanúšikov, vekovo momentálne niekde medzi tridsiatkou a  štyridsiatkou, vyrastajúcich na západnej kinematografii s vkusom formovaným od akčných B-čok až po nadčasové klasiky. Mnoho z toho sa vám bude zdať nepochopiteľné až smiešne, no verte tomu, že sme skutočne takto fungovali a pre lásku k filmom sme občas robili aj celkom bizarné veci. Po  zmene režimu nastal ideálny moment pre zrod novej generácie filmových fanúšikov a brali sme to „zodpovedne". Hodiny, hodiny a hodiny trávené s pohyblivými obrázkami, nekonečné diskusie o tom, čo sme pozerali a spoločná túžba vidieť, čo sme nevideli.

 

Do našich kín prvýkrát zavítali tie najväčšie hollywoodske pecky. Síce s mnohoročným oneskorením, ale predsa. Prvýkrát sme si tak mohli na plátne užiť počiny, o ktorých naši rodičia počuli iba chýry od šťastnejších jednotlivcov, vlastniacich predražené videá s pirátskymi VHS (ale o tom neskôr). Vzhľadom na to, že kinodistribúcia nedokázala z pochopiteľných dôvodov napraviť všetky krivdy padlého režimu, práve videokazety sa stali základným stavebným kameňom jednej éry ľudí túžiacich mať prístup k tomu najlákavejšiemu. Pokiaľ sa však rozbehli distribučné siete, muselo sa pirátiť. Teraz už legendárne mnohonásobne prehrávané videokazety s jednohlasným dabingom sa stali obrovským hitom. Tie fungovali síce už za socializmu, ale pravý boom začal až s pádom železnej opony. 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Nedostupnosť filmov sa vyriešila importom hlavne z Nemecka a Rakúska. Princíp bol jednoduchý. Sadlo sa do auta a nakúpilo sa množstvo kaziet s rozličnými filmami. Urobil sa rýchlodabing, fungujúci tak, že prekladateľ a hlas v jednom pozeral film a súčasne simultánne tlmočil. To sa zaznamenávalo na audiopásku. Nahratý zvuk sa potom primiešal priamo na videokazetu a kopírovalo sa. Robilo sa to pomocou dvoch videí a kazeťákov. Obraz a jedna audiostopa išli z jedného videa a druhá audiostopa sa nahrávala súčasne zo zvukového zariadenia. To celé v reálnom čase, takže ak ste takto kopírovali napr. štvorhodinového Ben Hura, zabralo vám to celú dobu trvania filmu. Videokazety boli v tom čase veľmi nákladné nosiče, takže sa šetrilo, kde sa dalo. Mnohokrát sa tak stalo, že po jednom filme na kazete nasledoval ďalší. No iba do polovice. Jeho druhú časť sme mali na ďalšom médiu. Po južnom Slovensku takto kolovali napr. prvé tri časti hororovej klasiky Omen. Celá trilógia bola na dvoch kazetách s tým, že v polovici prostredného dielu ste si museli spraviť pauzu a pokračovať vložením ďalšej VHS-ky. Ku komu sa dostala iba prvá, mal smolu. Koniec dvojky a trojku nevidel.

 

Roztomilé veci sa takisto stávali pri prekladoch názvov. Tie často oficiálne neexistovali, takže český resp. slovenský názov bol v rukách človeka, ktorý konkrétny film šíril. Dočkali sme sa tak Braddocka (Norrisove B-čko Missing in Action), Silnejšieho než komando (Arnoldove Komando), Zomieraj pomaly (Smrtonosná pasca), Traste sa zlodeji (Sám doma) alebo Lesného ducha (Raimiho Evil Dead). Posledný menovaný preklad sa medzi ľuďmi tak rozmohol, že oficiálny distribútor novodobého remaku sa rozhodol novú verziu uviesť do kín pod týmto názvom. Za to veľký palec hore. Mnohokrát však išlo o doslovný preklad nemeckého názvu.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Nemci mali totiž často lokalizované úvodné titulky a originálny názov teda nebol pre daného šíriteľa známy. Na jednom zozname sa tak napríklad nachádzal titul Hard 2 s Brucom Willisom. Po dlhom pátraní som zistil, že ide o druhú Smrtonosnú pascu. Prekladateľ si evidentne myslel, že má nemeckú kópiu a slovíčko „Die“ považoval za nemecký člen. Celá distribúcia potom fungovala na tom, že ľudia si VHS-ky požičiavali medzi sebou a následne ich kopírovali. Prípadne existovali dlhé zoznamy šíriace sa z rúk do rúk, odkiaľ sa dali filmy za nemalé peniaze objednať. Samozrejme to nefungovalo oficiálne, ale skrz sprostredkovateľov. Mnohokrát sa tak stávalo, že pokiaľ sa vaša požiadavka dostala ku zdroju a vybraný kúsok k vám, ubehlo mnoho týždňov. A záruka toho, že prepis bude z málo hranej kazety nebola žiadna.  Pokojne sa tak mohlo stať, že sa vám do rúk dostala kópia, ktorá bola vzhľadom na mnohé pozretia alebo prepisy takmer nepozerateľná. Ale to bolo jedno. Základ bol, že film bol videný a mohli sa sme sa chvastať pred kamarátmi.

 

Dopytu po filmoch si samozrejme všimli aj distribučky a paralelne začala vznikať aj oficiálna videodistribúcia. Najväčšími a z diváckeho hľadiska najzaujímavejšími spoločnosťami boli Warner Home Video, Guild Home Video, Hollywood Classic Entertainment, Bonton a Intersonic. Hlavným lákadlom oproti pirátskym kazetám bol samozrejme okrem obrazovej kvality viachlasný synchrónny dabing. Ani ten však nebol pravidlom. Niektoré tituly, najmä od menších spoločností, vychádzali aj oficiálne jednohlasne (Highlander, Robocop), prípadne viachlasne, no nesynchrónne. V praxi to vyzeralo tak, že sme počuli okrem viachlasnej českej verzie v pozadí aj originál. Tento postup praktizoval najmä Warner. Klasiky, ako napr. Exorcista, Gremlins alebo Tango a Cash tak boli dlhé roky oficiálne dostupné iba v takejto podobe. Našťastie sa od tejto formy neskôr upustilo. Vzhľadom na to, že rozpočty a čas boli oproti kinodabingom (o nich si povieme niekedy inokedy) omnoho skresanejšie, ani to zďaleka neznamenalo, že technická kvalita vždy zodpovedala súčasnému štandardu.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Hlavným problémom boli potlačené, prípadne úplne chýbajúce ruchy (scéna v bare na začiatku druhého Terminátora). Občas sa takisto stalo, že vo finálnom produkte ostala nenadabovaná pasáž a bolo počuť iba originál. Tieto chyby môžete vidieť, respektíve počuť napr. v Pomstiteľovi s Dolphom Lundgrenom (scéna po mučení, autobusová naháňačka), Čiernom daždi Ridleyho Scotta (rozhovor v bare) alebo Bode zlomu (futbal na pláži). V poslednom menovanom v  scéne tesne po zoskoku s padákom chýbajú dialógy dokonca úplne. Ďalším neduhom bolo, že jeden herec daboval viacero postáv. V tomto sú asi rekordmani Jiří Štěpnička v Mladom Frankensteinovi, prípadne Libor Hruška v Narodený 4. júla, kde prepožičali svoj hlas asi tuctu postáv. Pokiaľ sa tieto charaktery nestretli v spoločnej scéne, bolo to relatívne v poriadku. No nie vždy sa tomu predišlo. Vo Vládcoch vesmíru (hraná verzia He-mana) tak má Jan Přeučil dialóg sám so sebou.

 

Zaujímavá situácia nastala aj v právom zabudnutom thrilleri Záblesk v tme. Tam (opäť) Jiří Štěpnička daboval vraha rovnako ako hlavného podozrivého. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby jednou z kľúčových indícií k odhaleniu páchateľa nebol jeho hlas. Na druhej strane však možno išlo o tvorivý zámer dabingového režiséra na väčšie zmätenie diváka. A nebudeme si klamať. Celkom to fungovalo. Na druhej strane existuje aj mnoho prípadov, kedy sa stal videodabing kultom. Námatkovo spomeňme Forresta Gumpa, Pulp Fiction alebo pôvodnú verziu Posledného skauta (to je tá, kde má Hallenbeck hlas Pavla Soukupa). No vo výnimočných prípadoch sa siahalo čisto po titulkovanej verzii (Schindlerov zoznam, Ed Wood), prípadne ste si mohli vybrať medzi titulkovanou a dabovanou verziou (Zachráňte vojaka Ryana, Forrest Gump). Išlo však skutočne o ojedinelé prípady, pretože základom bolo, aby si divák užil film v pohodlí domova čo najmenej komplikovane. A ako sa dostávali filmy do obývačiek? Vďaka videopožičovniam.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Bol to obrovský boom. V každom väčšom meste alebo dedine ich bolo niekoľko a každá domácnosť mala svoje uživateľské kartičky takmer do každej z nich. Keď bol vybraný titul v jednej požičaný, išlo sa ku konkurencii. Na najväčšie pecky však boli čakačky. Bežne sa stávalo, že najatraktívnejšie kúsky boli rezervované mnoho dní až týždňov dopredu. Ostávalo byť trpezlivý a čas si krátiť menej výraznými až odpadovými počinmi. Ktoré sú ktoré však bolo veľmi relatívne. Seagalovky, Van Dammovky prípadne Ludgrenovky tvorili adekvátnu konkurenciu Spielbergovi, Cameronovi alebo Zemeckisovi. Mnoho ich výrazných titulov sa k nám totiž do videodistribúcie nedostalo, boli vydávané postupne, mnoho rokov od americkej premiéry, prípadne k nám neboli zakúpené vôbec a oficiálne boli uvedené až na DVD.

 

Najväčšou distribučnou pohromou bol však krach Guild Home Videa. Ich knižnica obsahovala diela 20th Century Fox a  Carolca. Po tomto krachu trvalo dlhé mesiace, než si konkurečné spoločnosti vyjednali zmluvy a novinky týchto štúdií sa k nám dovtedy do požíčovní nedostali. Nakoniec si ich prerozdelili Bonton (veci od Foxu) a nový hráč na trhu – Falcon (tituly od Carolca). V tomto medziobdobí sa podarilo aspoň Intersonicu ukoristiť hitového Cliffhangera. S jeho vydaním prišla aj jedna novinka. Bol to prvý veľký film, ktorý prišiel zároveň do požičovní a súčasne sa dal okamžite kúpiť. Áno, čítate dobre. Medzi uvedením v požičovniach a uvoľnením do predaja musela ubehnúť určitá doba. Väčšinou to boli tri mesiace. Ale väčšinou to trvalo dlhšie a niektoré spoločnosti práva do predaja neuvoľňovali vôbec. To bola politika napr. Hollywood Classic Entertainmet, ktorá mala pod palcom Universal a Paramount. Do svojej knižnice neskôr pribrali aj Disneyho a jeho menšie spoločnosti, ako napr. Touchstone Pictures. Najúspešnejšie filmové štúdio súčasnosti totiž u nás prekvapivou nemalo v prvej polovici 90. rokov zastúpenie.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Veci z ich portfólia si mohli kúpiť iba požičovne. Ak ste si chceli film zaobstarať ako súkromná osoba, museli ste zaplatiť rovnakú cenu ako firmy, ktoré mali z nákupu zisk. Bol to zhruba trojnásobok ceny (niečo okolo tisíc korún) ako pri konkurenčných filmoch uvoľnených do bežného predaja. Ale aspoň tu bola nejaká šanca sa k obľúbeným kúskom dostať. Pri spomínanom Guilde nebola veľmi dlho ani takáto možnosť. Napokon, tesne pred svojím koncom, dali do predaja pár vybraných titulov (okolo dvadsať) čítajúcich napr. oboch Terminátorov, Tanec s vlkmi alebo trilógiu Ramba. K filmom od Foxu ste sa mohli legálne dostať až po prechode pod krídla Bontonu. A aj to iba v rôznych vlnách (cca. 10 titulov). Tá prvá obsahovala napr. prvú Smrtonosnú pascu, prvého Predátora alebo 9 ½ týždňa. Bonton pôvodne združoval projekty Columbie alebo Tri/Staru a vo väčšine prípadov sa riadil systémom ako Hollywood Classic. Občas však urobili výnimky. Benevolentnejšiu politiku mali Warner (produkcia MGM, United Artists a logicky Warner Bros.), Intersonic a ďalšie spoločnosti zameriavajúce sa väčšinou na B-čkové kúsky (Vapet, Mido film, Golden Crown). Tam to boli už spomínané 3 mesiace. Tí šťastnejší sa ku kazetám mohli dostať aj na burzách od Vietnamcov. Boli síce lacnejší, no kazety mali väčšinou nekvalitný povrch a často sa trhali. Ako si teda filmoví nadšenci mohli opakovane púšťať svoje obľúbené kúsky? Bola tu samozrejme televízia.

 

Netreba však zabúdať, že v tej dobe bol čas medzi uvedením v kinách a v televízii tri roky. A aj to iba na komerčných staniciach, ktoré v prvej polovici 90. rokov v našom regióne neboli (Nova vznikla v roku 1994 a Markíza v roku 1996). Filmotéky filmových nadšencov sa teda rozrastali z nemeckých satelitov alebo maďarských resp. rakúskych verejnoprávnych televízií. Mnohokrát (hlavne spočiatku) sme nerozumeli ani slovo, ale iná možnosť vidieť vybrané tituly proste nebola. Tak sme ich hltali aj v cudzích jazykoch, ktoré sme sa tak postupne skrz filmy učili. Keď sa niečo výrazné (a hlavne americké) vysielalo na našich kanáloch, išlo o veľkú udalosť. Nikdy nezabudnem na momenty, kedy naša televízia niekedy okolo roku 1990 odvysielala prvého Votrelca, Supermanov s Christopherom Reevom alebo pôvodnú Planétu opíc. Šlo o sviatok, o ktorom rozprávali všetci. Postupne sa podobné archívne pecky začali (hlavne v rámci stého výročia kinematografie) objavovať na obrazovkách častejšie a väčšina úspor a vreckového padalo na prázdne videokazety, aby sme si slávne klasiky mohli užívať opakovane. V tej dobe vychádzalo množstvo filmových časopisov, kde sa dalo dočítať o slávnych a významných počinoch, o ktorých sme kvôli komunistickej cenzúre buď nepočuli alebo nebola šanca sa k nim dostať. 

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Nedostižná bola v tomto Cinema. Aktuálne recenzie, profily tvorcov alebo predstavovanie starých peciek podporovalo filmovú vzdelanosť nenásilnou formou pútavých článkov a hnané túžbou všetky tie skvelé kúsky, o ktorých sme sa dočítali, vidieť. Medzi ďalšie spriaznené periodiká vychádzajúce počas 90. rokov patrili Videofilm, Video revue, Video Plus, ale aj slovenské FilmFan a Film. Mnoho z nich nemalo dlhú trvácnosť, no v každom z nich sa dalo dozvedieť niečo nové z oblasti kinematografie. Veľkými udalosťami medzi čerstvo sa rodiacou filmovou komunitou bolo takisto vydanie kníh, ako Kronika filmu a Encyklopédia filmu. Na základe získaných informácií sa pravidelne sledoval televízny program každej dostupnej stanice a keď sa v ňom objavili celovečeráky, ako napr. Casablanca, Juh proti Severu, 2001: Vesmírna Odysea, Indiana Jones alebo Občan Kane, utekalo sa do obchodu za nemalé peniaze kúpiť prázdnu kazetu.

 

Stále však pretrvával problém, ako si privlastniť aktuálne hity. Okrem opakovaného požičiavania ostávalo zase iba pirátstvo. A nebolo to tak jednoduché ako teraz. Prepojením dvoch videí sa síce dalo kopírovať z pásky na pásku, no ani to nebolo tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Väčšina kaziet bola chránená proti nahrávaniu. Počas neho preskakoval obraz a blikala svetelnosť, takže kópia bola takmer nepozerateľná (ešte viac než pirátske verzie spomínané vyššie). Existovali rôzne mimoriadne drahé dekordéry, no najpopulárnejším a spočiatku málo známym spôsobom, ako obísť ochranu bolo (aj na tú dobu staré) video značky AVEX. Signál sa pri tomto spôsobe neprenášal cez káble, ale cez anténu.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Signál z tohto videa ste si mohli naladiť ako televízny program a potom priamo nahrávať rovnako ako z vysielania. Najväčším problémom tohto kopírovania bolo, že málokto mal doma dva rekordéry. Videá sa teda prenášali ku kamarátom (samozrejme v rukách, pretože sme vodičáky nemali) a tam sa robili nahrávacie seansy, ktoré vyzerali nasledovne. Prebiehali väčšinou cez víkend, nech je čo najviac voľného času, kúpili sa prázdne videokazety a nasledovala veľká kombinatorika. Pozreli sa dĺžky filmov a na základe nich sa rozhodovalo, aké veci budú na jednej kazete, aby sa ušetrilo čo najviac miesta na nosiči a tým pádom aj peňazí. Následne sa požičali vybrané tituly a keďže kopírovanie trvalo reálny čas trvania filmu, išlo sa non stop celý víkend. V pondelok ráno sa pustil posledný film a ten sa počas školy/práce donahrával. Potom sa druhé video zbalilo, vrátilo sa k majiteľovi a čakalo sa na ďalší víkend, aby sa začalo zase. A väčšina filmov sa pri nahrávaní samozrejme pozerala. 24 filmov cez víkend tak nebolo výnimkou. Spomeňte si na to, keď budete niečo sťahovať alebo napaľovať. Najväčšiu radosť sme však samozrejme všetci mali z návštev kina.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Distribúcia však ani zďaleka nefungovala tak ako dnes. Bežne sme sa noviniek dočkali až niekoľko mesiacov po uvedení v USA a tým pádom vznikal neuveriteľný buzz. Kinoripy boli mýtom a masovo kolovali asi iba Jurský park s Titanicom. Málokto si chcel kaziť zážitok starosťou o kameru a tým, že môže byť z kina vyhodený. Chodiť do kina bolo, minimálne v prvej polovici 90. rokov, totiž udalosťou. Základom  bolo, že po páde železnej opony a s ňou spojenou cenzúrou sa aktuálne pecky dostávali aj do našich kín. Neexistovali multiplexy, takže šancí vidieť očakávaný projekt bolo málo. A odlišne fungoval aj marketing. 

 

Keďže v 90. rokoch nebol internet, fungovali úplne odlišné postupy, ako dostať ľudí do kina. Ako príklad si uveďme rok 1993, keď nad Bratislavou krúžilo lietadlo s bannerom Jurský park a Posledný akčný hrdina. V kine Hviezda vytŕčala nad vchodom obrovská plastová hlava Tyranosaura. Trailery sa síce premietali, no výnimočne. A zachytiť ich bola celkom udalosť. Televízne spoty sme mohli vidieť hlavne na satelitoch v reklamnej prestávke. Toto všetko podporovalo záujem film čo najskôr vidieť. Za cieľom získania čo najlepších miest na sedenie sa pred kinom stáli enormne dlhé rady, výnimkami nebolo ani sedenie na schodoch. Čakanie na lístky napr. na prvé Ninja korytnačky, Sám doma, Ducha, Osobného strážcu alebo Jurský park trvalo niekedy vyše hodinu. Stále sa však mohlo stať aj to, že vás pri pokladni otočili a pre nedostatok miest ste sa na premietanie nedostali. Museli ste to skúsiť na druhý deň a ani to nebola často záruka úspechu. A potom ste už mali šancu až o polroka pri uvedení na videokazetách. Kópií totiž bolo omnoho menej než teraz a museli kolovať po celom Československu a neskôr Slovensku. Nepríjemným zvykom sa tak občas stávalo, že pri vysokej návštevnosti v nejakom z veľkých miest sa pridali predstavenia a do tých menších sa filmové kotúče dostali neskôr. Vtedy sa menil program kina a nikto reálne nevedel, kedy sa meškajúci film bude premietať. Niekedy to bolo aj pár dní.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Ďalším problémom, ktorý bolo treba (okrem návalu v kinách) riešiť, bola prístupnosť. Predavačky lístkov pracujúce celý život v komunistickom režime sa v tých časoch ešte báli porušovať pravidlá a mladistvým vydávať lístky na neprístupné filmy. Netreba zabúdať, že generácia, o ktorej píšem, mala začiatkom deväťdesiatok niečo medzi desiatimi až štrnástimi rokmi. Stále sa to však dalo vyriešiť. Spočiatku nám kupovali lístky rodičia alebo starší súrodenci a neskôr si nás už uvádzačky pamätali a vedeli, že sa nás nezbavia. Začali nás akceptovať a na drsné filmy púšťať. Vidieť tak na plátne ešte pred vydaním občianskeho preukazu oboch Predátorov, tretieho Votrelca, Sedem, Univerzálneho vojaka alebo Schindlerov zoznam patria k zážitkom, na ktoré sa len tak nezabúda. Občas sa síce stala aj zaujímavá situácia, keď bol na programe v kolonke prístupnosti preklep, ale to bola skôr výnimka. Zažil som však, keď sa prehodila certifikácia pri Policajtovi zo škôlky a pôvodným Total Recallom. Na Verhoevenove brutálne sci-fi tak bol prístup bez obmedzenia veku (a kino aj podľa toho vyzeralo). Na druhý deň sa samozrejme všetko opravilo, no pri prvom premietaní muselo vzniknúť pre nepripravené decká mnoho tráum. 

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Ako som spomínal už v úvode, okrem noviniek sa do kín dostávali distribučné krivdy z minulosti. Postupne sa tak prvýkrát u nás do kín (mnoho rokov po premiére) dostávali aj najlegendárnejšie pecky. Konečne sme si tak na veľkom plátne mohli vychutnať Hviezdne vojny, Cameronových Votrelcov, Ramba, Blade Runnera, Vlasy alebo Apokalypsu. Od roku 1995 sa aj vďaka tomu v rámci Projektu 100 do kín stále vracajú mimo festivaloviek aj staršie kúsky, ktoré sa u nás nedočkali oficiálnej distribúcie. V rovnakom období začali vznikať aj filmové kluby a festivaly orientujúce sa svojim programom na náročnejších divákov. Dopyt po filmoch bol obrovský a hlavne kvôli obmedzeným premietaniam intenzívnejší. A nikomu nevadil občas zmätkujúci premietač, ktorý omylom prehodil poradie kotúčov, zle sa nastrihával, prípadne úplne zabudol kus filmu pustiť. Tieto veci sa stávali bežne, no boli sme schopní to väčšinou odpustiť, pretože sme vedeli, že ďalšia šanca vidieť očakávaný kúsok bude možno až o dlhých 6 mesiacov. Žili sme kinematografiou, v tematických časopisoch, na ktoré sa mesiac nedočkavo čakalo, sme hltali všetky novinky a obdivovali sme každú novú fotografiu z pripravovaného blockbusteru a počúvali soundtracky. Mnoho z nás točilo vlastné amatérske počiny, prípadne písalo scenáre v snahe vyrovnať sa našim vzorom.  A pozerali sme filmy. Veľa, veľa filmov.

 

Ako fungovali filmoví fanúšikovia v 90. rokoch, kedy internet a iné vymoženosti 21. storočia neexistovali? Týmto historkám a faktom uveríte len ťažko

 

Čo sa za tú dobu zmenilo? Na prvý pohľad nič. A predsa tak veľa. Filmoví nadšenci stále chodia do kina, pozerajú doma filmy a nevedia sa dočkať najnovšieho diela svojho obľúbeného autora. Zmenila sa však doba. S nástupom internetu prišli jednotlivé snímky o moment prekvapenia, svoju exkluzivitu a výnimočnosť. Pred samotným zhliadnutím môžeme vidieť množstvo trailerov a TV spotov. Keď premeškáme termín premietania, máme šancu ísť na predstavenie, ktoré nám časovo vyhovuje. Už sa neprispôsobujeme my, ale program sa prispôsobuje nám. Dlhé čakanie na vydanie domácich nosičov sa stráca, pretože sťahovanie funguje a máme k nemu prístup prakticky pár dní od premiéry. Keď sa dočítame o nejakej starej pecke, tak je okamžite k dispozícii a nemusíme po nej pátrať po televíznych programoch alebo sa pýtať kamarátov, či náhodou nemajú nejakú kópiu. Domáce projekcie väčšinou prebiehajú z ikonky na ploche a nie predraženého nosiča, kvôli ktorému sme jedli dva dni iba rožky, aby sme si ho mohli dovoliť. Ten prístup, zážitok a vnímanie kinematografie je proste iné. V žiadnom prípade nevolám po návrate po starých časoch. Nemám problém sa aklimatizovať a rovnako ako väčšina z vás, som pohodlný. Akurát mám pocit, že sa v mojom okolí stráca tá úprimná radosť a nadšenie z niečoho tak výnimočného, čím kinematografia nepochybne je. 

 

Ako vnímate dobu 90. rokov? Zažili ste ju alebo ju poznáte ju z počutia? Napíšte nám do diskusie a budeme radi aj za každú hisorku spojenú s filmom, ktorú ste v tejto ére zažili.

Ohodnoť článok
249