Nebudem sa na úvod rozpisovať o notoricky známych udalostiach zo slovenskej politickej scény polovice 90. rokov, vedúcich k únosu Michala Kováča mladšieho, syna vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky, na územie Rakúska. Ani toho, čo nasledovalo bezprostredne potom. Pripadalo by mi totiž novinársky dehonestujúce vysvetľovať niečo, o čom by mali mať aspoň základné informácie všetci slovenskí občania, teda každý, kto tu vlastní občiansky preukaz. No a pokiaľ máme aspoň tie základné, tak na bližšie ozrejmenie celého škandálu tu je režisérka Mariana Čengelová-Solčanská, ktorá si napísala aj scenár. Film so všehovoriacim názvom Únos sa zaoberá ako jeho prípravou, tak prevedením a ďalekosiahlymi následkami. Tie sa dokonca tvorcom zdali natoľko zaujímavé, že im venovali väčšinu stopáže svojho diela.

 

Únos je chvályhodným pokusom o rekonštrukciu slovenských kostlivcov v politickej skrini. Stále je však viac pokusom než plnohodnotným filmom (Recenzia)

 

Film má slušne spracovanú internetovú stránku. Dočítame sa na nej, okrem iného, ako Únos vznikal a niečo o "temnej dobe" spred dvadsiatich rokov. Aby sme boli fér, povedzme si, čo nám tvrdia tvorcovia a čo nás v skutočnosti čaká (aspoň podľa autora recenzie) v kine. „Generácia tridsaťročných filmových tvorcov prichádza s filmom, na ktorý doposiaľ nik nenabral odvahu." Čistá pravda, odvaha tvorcom rozhodne nechýbala a presne toto je typ snímok, na aké by mohli slovenskí režiséri v budúcnosti upriamovať svoju pozornosť. Na pretriasanie máme toho v slovenskom politickom a spoločenskom salaši v porevolučnej dobe dosť a viacero námetov by plynule zapadlo do niektorých scenáristických schém. Napríklad okolnosti rozdelenia Československa.

 

Ale poďme ďalej. „Únos sa chce vysporiadať s našou nedávnou minulosťou a v ničom nezaostávať za európskou produkciou kriminálnych filmov." Tu sa ponúka otázka, aký typ kriminálnych filmov majú tvorcovia na mysli. Či oldschoolové francúzske kriminálky s Jeanom Gabinom, Alainom Delainom či Linom Venturom v baloňákoch v hlavných úlohách alebo roztrasenou ručnou kamerou nakrútené exploatačné policajné filmy typu poľských Dopravákov (2013). Skôr mali na mysli tie prvé, pretože osobne som na Únose nezaznamenal nič formálne inovatívne alebo aspoň v súčasnej európskej produkcii pôsobiace moderne. Ťažko však tvrdiť, že kamenné tváre Maroša Kramára, Milana Mikulčíka alebo Milana Ondríka dokážu evokovať charizmu legiend francúzskeho filmu. Ich snaha o brutálnu coolovosť sa bohužiaľ rozplýva pri vyslovovaní replík obsahujúcich informácie diváka častokrát viac mätúce, ako vysvetľujúce prebiehajúce akcie.

 

Únos je chvályhodným pokusom o rekonštrukciu slovenských kostlivcov v politickej skrini. Stále je však viac pokusom než plnohodnotným filmom (Recenzia)

 

„Tentoraz sa jej práca na scenári (režisérky, pozn. autora) od predchádzajúcich projektov líšila najmä v tom, že scenár prepisovala a dopisovala aj v dňoch medzi nakrúcaním, dokonca i počas nakrúcania samotného." A je to trpko vidieť. Nechcem tvrdiť, že sa nedá nakrútiť geniálne dielo aj týmto neobvyklým produkčným spôsobom, ale zázrak sa v prípade Únosu nestal. Kamera je väčšinou statická a upriamuje sa na dialóg dvoch alebo viacerých osôb. Častokrát počujeme, že je niekto vy*ebaný bu*erant a má si dávať pozor. Vtedy môžeme predpokladať, že ho čaká krutý osud. Príprava únosu je odbitá niekoľkými vetami a možno ani nezaregistrujete, prečo práve tento spôsob zastrašovania prezidenta má mať ten správny účinok na jeho rozhodnutia. Samotný únos je sprostredkovaný iba niekoľkými krátkymi scénami, až sa divák začne zamýšľať nad vhodnosťou zvoleného titulu. Práve v týchto okamihoch mohla film nakopnúť napínavá akčnejšia scéna. Nasledujú však ďalšie a ďalšie série záberov a protizáberov tajomne prednášaných dialógov, v pravidelnom rytme sa meniacich prostrediach.

 

Únos je priemerný politický thriller, ťažiaci najmä zo závažnosti riešenej témy. Má solídnu atmosféru doby spred dvadsiatich rokov, ako celok je relatívne ľahko pochopiteľný, ale najmä vďaka všeobecne dobrej oboznámenosti spoločnosti s udalosťami. Ako bude na film reagovať potenciálny zahraničný festivalový divák, ťažko povedať. Bojím sa, že sa môže ľahko stratiť. Určite sa mi páči krok do najzásadnejších úloh obsadiť hercov proti typu zobrazených postáv, potom ale nechápem až obsendatívnu snahu upozorniť na presný dátum každej udalosti. Voľnejšie narábanie s naratívom by možno film odbremenilo od doslovnosti a ťažkopádnejšieho morálneho apelu. V každom prípade mi je snaha všetkých tvorcov sympatická, dostal som ale iba to, čo som od filmu zhruba očakával. V dobrom, aj zlom. 6/10

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Ohodnoť článok
102