Recenzie

Na Berlinale ocenený slovenský film Piata loď sa do slovenských kín dostáva nezaslúžene len v tieni Únosu a Všetko alebo nič (Recenzia)

Potenciál obsiahnutý v debute Ivety Grófovej Až do mesta Aš sa naplno prejavuje už v jej druhom filme Piata loď

18. marec 2017, 22:39
18. marec 2017, 22:39

Slovenská režisérka Iveta Grófová je absolventkou animovanej a dokumentárnej tvorby na VŠMU v Bratislave. Napriek tomu sa výrazne presadila na poli hraného filmu. V roku 2012 debutovala sociálnou drámou Až do mesta Aš a zúročila v nej aj skúsenosti s animáciou. Film je doplnený niekoľkými animovanými pasážami, mne osobne ale tieto vsuvky pripadali mierne vyrušujúce. V každom prípade, príbeh Dorotky z východného Slovenska, hľadajúcej šťastie v najzápadnejšom kúte krajiny našich českých bratov, mohol smelo konkurovať aj finančne štedrejšie "nadopovaným" európskym festivalovkám. Stačí mať totiž oči otvorené, sledovať súčasné filmové trendy a disponovať ako režijným, tak scenáristickým talentom. Grófová tu zúročila aj svoje dokumentárne vzdelanie, nakoniec, subžáner sociálnej drámy si podobné skúsenosti viac menej vyžaduje. Hranica medzi dokumentom a fikciou nie je dnes ani zďaleka tak striktná, ako sa na prvý pohľad zdá. Dokument si totiž vyžaduje určitú naratívnu štruktúru a naopak hraný film, špeciálne snažiaci sa o zachytenie reality, ráta s vierohodnosťou. Grófová Piatou loďou v tomto smere nadväzuje na svoj debut, ale jej najnovší počin môžeme nazvať viac detským filmom ako sociálnou drámou. Čo sa samozrejme navzájom nevylučuje.

 

Na Berlinale ocenený slovenský film Piata loď sa do slovenských kín dostáva nezaslúžene len v tieni Únosu a Všetko alebo nič (Recenzia)

 

Hlavnou postavou je malá Jarka, žijúca v neúplnej rodine s mamou a babkou. Expozícia nám poskytuje iba tie najzákladnejšie informácie, avšak plne dostačujúce pre pochopenie súvislostí. Mama je pre Jarku viac Luciou, ako mamou, pretože ju mala príliš mladá na to, aby dokázala najdôležitejšiu úlohu v živote ženy zodpovedne plniť každý deň. Ich vzťah tak môžeme charakterizovať ako rodičovský a zároveň súrodenecký, ale skôr v negatívnom zmysle slova. Babka je príliš chorá a vyžaduje si sama viac opateru, akoby sa mohla plnohodnotne venovať vnučke. Čo teda s voľným časom? Ešteže je tu kamoš Jakub, taký sympatický chalan v okuliaroch, neškodný, žiaden triedny frajer. Jeho rodičia zase hmotnou núdzou netrpia, ich byt na rozdiel od toho, kde býva Jarka, vyzerá ako z katalógu. Možno práve preto si títo dvaja k sebe nájdu cestu. Jedného dňa sa mama, alebo radšej Lucia, rozhodne odísť spievať na loď a Jarka sa vydá za ňou na železničnú stanicu. Nasleduje zásadný dejový zvrat a Piata loď naplno zdvíha kotvy a vydáva sa na plavbu. 

 

Pri detailnejšom pohľade na tento detský film, určený ale viac dospelému divákovi, prichádzame k viacerým zaujímavým záverom. Asi každý vnímavejší človek v kine zaregistruje na slovenské pomery netradičnú kameru. Detaily prírody, tvárí, malých zvieratiek a možno niekedy neskôr aj panoráma Bratislavy z Vinohradov. Kamera je často umiestnená vo výške hláv detských postáv, divák tak má pocit, že je súčasťou deja.  Stáva sa tak tiež na chvíľu dieťaťom, kamarátom Jarky a Jakubka. Preto ani Piata loď nie je typickou "depkou". Dieťa totiž vníma svet, akokoľvek krutý, inou, optimistickejšou optikou. A túto optiku sa nám snaží Grófová takmer v každom zábere sprostredkovať a darí sa jej to. Režisérka štýlom nadväzuje na filmy ako americké Divoké stvorenia južných krajín (Benh Zeitlin, 2012) alebo české Kdopak by se vlka bál (Marie Procházková, 2008).

 

Na Berlinale ocenený slovenský film Piata loď sa do slovenských kín dostáva nezaslúžene len v tieni Únosu a Všetko alebo nič (Recenzia)

 

Čo je ale na Piatej lodi najpozoruhodnejšie, je snaha vyjadrovať sa obrazom. Metaforicky, symbolicky, alebo iba tak, pre radosť. Načo zbytočne plytvať slovami tam, kde povie viac ježko, štverajúci sa von z krabice. Aký to rozdiel oproti doslovnému a formálne neinvenčnému Únosu. Grófovej dielo obsahuje v sebe viacero tém, možno aj spoločensky závažnejších, ako tie v Únose. Dokonca by sme ho mohli nazvať viacvrstevnatým. O dospelých nám viac povie ich neprítomnosť, ako nejaké spoločné dialógy. O otázke zodpovednosti jednoduché porovnanie prístupu Jarky a jej mamy k deťom. A tak ďalej. Nesmieme zabudnúť pochváliť výkony Vanessy Szamuhelovej a Matúša Bačišina v detských úlohách. Na nich to totiž celé stojí. Ak niečo kritizovať, tak predsa len na filme viditeľný nižší rozpočet a treba vopred upozorniť na fakt, že Piata loď si vyžaduje vyšší stupeň diváckej trpezlivosti. Ak s tým však nemáte problém, čaká vás pravdepodobne zatiaľ najlepší slovenský film tohto roka (áno, vieme, že je len marec). 8/10

Aké hodnotenie by si dal ty?
0/10
Vyjadri svoj názor na článok
0
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
Odpad! Menej takýchto článkov
Super! Viac takýchto článkov
Povedz nám, prečo sa ti článok nepáči:
Ďakujeme za tvoj názor!
Pomáha nám a autorom pri skvalitňovaní obsahu na stránke.
Zobraziť 1 komentár
Diskusia
Diskusia je len pre prihlásených
1 komentár
Zoradiť komentáre podľa obľúbenosti času pridania
Marek U Galiński22. máj 2017, 1:01

Az na maly detail, ze Jarkin kamarat nebol Jakubko ale Kristian :)

0 Odpovedať · Nahlásiť
Najčítanejšie na webe
48 hodín / 7 dní / 30 dní