Otcovsko synovský tandem Svěrákovcov patrí medzi absolútnu špičku českej kinematografie. Majú na konte množstvo tuzemských klasík, patria im srdcia fanúšikov a dokonca sa môžu pýšiť soškou Oscara za svojho legendárneho Kolju. Preto je každý ich nový projekt túžobne očakávaný nie iba cinefilmi a kritikmi, ale aj  sviatočnými divákmi. Ich najnovší počin je adaptáciou spomienkového románu samotného Zdeňka Svěráka. Scenár si podľa otcovej predlohy tentoraz napísal sám oceňovaný režisér a do kín prichádza s ambíciou dodať ďalšiu budúcu klasiku.

 

Tematicky sa dostávame pred ich spoločný debut Obecnú školu (nominácia na Oscara). Zúri druhá svetová vojna a rodina osemročného Eda (Alois Grec) je nútená sa presťahovať z Prahy do malého mestečka, kde doteraz chodil iba na návštevy za starými rodičmi. Rýchlo si tu nájde kamarátov a začne si zvykať na život mimo veľkomesta. A zažije pri tom množstvo smutných aj veselých príhod.

 

Po strništi bos ponúka ďalší hrejivý pohľad na dospievanie počas krutých udalostí. Mali by ste ho vidieť? (Recenzia)

 

Po strništi bos je práve sériou týchto zážitkov, mnohokrát vychádzajúcich zo skutočných spomienok autora predlohy. A ja sa pokúsim, predtým než spustím slová chvály, vypichnúť najväčšiu slabinu tohto diela. Celý čas tu ide skutočne iba o tieto príhody. Filmu chýba tradičný dramatický oblúk a namiesto regulérneho príbehu tu dostávame jednotlivé epizódky. Je úplne jedno či by ich bolo o polovicu viac alebo menej. Vyznenie by sa nezmenilo.

 

Absencia deja nemusí byť nutne na škodu. Pri podobných snímkach sa mnohokrát podarilo vytvoriť nezabudnuteľné záležitosti. Tu však chýba nejaká výrazná previazanosť a myšlienka. Keby sa väčšina z epizód v strižni náhodne prehádzala, nikto by si to nevšimol. Chýba tak divácka zaangažovanosť a vo finále silnejší dopad. Čo tak bráni nude a tlačí celok do nadpriemeru? Tými vecami sú neprekvapivo Svěrákova absolútna realizačná suverenita a neoddiskutovateľná profesionalita tvorcov. Výhodou takisto je, že každý si tu nájde to svoje. Nekonfliktnosť deja je jednoznačný tvorivý zámer, aby bol film prístupný skutočne pre každého. 

 

Po strništi bos ponúka ďalší hrejivý pohľad na dospievanie počas krutých udalostí. Mali by ste ho vidieť? (Recenzia)

 

Každá jedna Edova príhoda funguje presne tak, ako bola zamýšľaná. A je úplne jedno, či má byť vtipná, smutná, nostalgická alebo krutá. Atmosféra dospievania na pozadí zbytočného krviprelievania je vykreslená mimoriadne pôsobivo a veríme tomu, že pár kilometrov od pohodového diania zomiera množstvo ľudí. V mnohom pomáhajú aj vízie hlavného hrdinu a napríklad scéna s hračkárskymi vojakmi, je pôsobivejšia, než epický boj armád. Kameraman Vladimír Smutný dodal krásne obrázky, výprava je dokonalá, neviditeľné triky sú neviditeľné a hudba žilinského rodáka Michala Novinskeho správne zábavná alebo dojímavá. Po remeselnej a technickej stránke sa tu proste kope tá najvyššia európska liga.

 

Po strništi bos ponúka ďalší hrejivý pohľad na dospievanie počas krutých udalostí. Mali by ste ho vidieť? (Recenzia)

 

Kvalitnej formálnej stránke dodávajú dušu herci. Inokedy vynikajúcemu Onřejovi Vetchému možno rola otca úplne nesadla, no zvyšku osadenstva pred kamerou nie je čo vytknúť. Detský casting sa vydaril, maminka Tereza Voříšková je rovnako sympatická ako krásna, Jan Tříska je spoľahlivá istota a takmer cameo úloha samotného Zdeňka Svěráka takisto poteší. Najviac chvály si však zaslúži Oldřich Kaiser. Ten je tu opäť raz za borca, ktorý si kradne každú svoju scénu scénu pre seba.

 

Najväčším tromfom je tu však sám režisér. Svěrák sa okrem technickej dokonalosti nikdy nebál dať do svojich počinov celé svoje srdce a je to cítiť. Tam, kde zakopáva ako scenárista, naberá body práve svojim neopakovateľným rukopisom. Hýri nápadmi, každú scénu má pevne vo svojich rukách a pri tom všetkom je evidentné, že je remeselne úplne inde, než 99% domácich tvorcov. Občas je síce cítiť, že sa ide na maximálnu istotu, no aj tak nás môže mrzieť, že namiesto (neskôr) oceňovaných Hollywoodskych projektov sa rozhodol ostať doma a múti iba naše vody. Najmä ak jeho rozprávaniu chýba filmová dejovosť. 

 

Po strništi bos ponúka ďalší hrejivý pohľad na dospievanie počas krutých udalostí. Mali by ste ho vidieť? (Recenzia)

 

Je preto možné, že mnoho divákov odsúdi tento kúsok, ako stávku na nostalgickú (a aj komerčnú) istotu bez poriadneho dramaturga. Väčšinu ľudí však poteší a je takmer isté, že sa s ním budeme stretávať v množstve televíznych repríz. Stále ide o vysoký nadpriemer domácej tvorby, ktorý by bolo zbytočne haniť za to, že nie je tak kvalitný, ako od jeho autora očakávame. Každý si tu totiž nájde to svoje a podobne vydarených hrejivých a ľudských filmov sa v našich končinách točí málo. 

 

Po strništi bos je dielom vyzretého režiséra, ktorému chýba scenáristická opora jeho otca. Našťastie je natoľko zdatný, že sa mu túto slabinu darí počas celej stopáže umne maskovať. Ak budete kvalitatívne očakávať novú Obecnú školu, Tmavomodrý svet, Jízdu alebo Kolju odídete trochu sklamaní. Ale iba trochu. Takže pokojne zoberte do kina okrem svojho partnera aj rodičov, pretože cieľovkou takto univerzálny počin tu zase dlho nebude 7/10

Ohodnoť článok
3